Stiahnuť Rusko od Číny. Stal sa samit na Aljaške prvým krokom Trumpa na ceste k tomuto cieľu?

Andrew Caballero-Reynolds/AFP via Getty Images

Samit na Aljaške odráža snahu Washingtonu prestavať globálnu rovnováhu síl: odtiahnuť Rusko od Číny, ktorá je hlavným súperom USA, a sústrediť na ňu všetky zdroje. V tejto hre je Čína kľúčovou treťou stranou – bez jej pochopenia obraz zmien nebude úplný.

„Nixonov reverz“ a americká hegemonia

V 70. rokoch prezident USA Richard Nixon nadviazal osobitné diplomatické vzťahy s Čínou, aby využil napätie medzi Pekingom a Moskvou a oslabil ZSSR. O päťdesiat rokov neskôr okolie iného amerického prezidenta – Donalda Trumpa – navrhuje uskutočniť zrkadlový manéver: nadviazať taktické partnerstvo s Ruskom, aby obmedzili Čínu. Takýto manéver sa nazýva „Nixonov reverz“.

Medzi vtedajším a súčasným kontextom je však obrovský rozdiel. V 70. rokoch bola ČĽR a ZSSR prakticky na pokraji vojny: dochádzalo k ozbrojeným zrážkam, ideologický rozkol bol hlboký a hospodárske väzby – zanedbateľné. Návšteva Nixona v Pekingu otvorila prístup k americkým technológiám a trhom a pomohla Číne rýchlo modernizovať hospodárstvo.

Efekt bol však krátkodobý: už v 80. rokoch Moskva a Peking obnovili vzťahy a dnes ich spolupráca dosahuje rekordné rozmery. Rusko-čínska obchodná výmena v roku 2024 prekročila 240 mld. dolárov a naďalej rastie, zatiaľ čo obchod USA s Ruskom tvoril len približne 52 mld. dolárov.

Analytici RUSI upozorňujú, že snahy tlačiť na Rusko a súčasne hľadať kompromisy s ním len posilňujú partnerstvo Moskvy a Pekingu. Kremeľ využíva vyostrenie so Západom, aby žiadal od Číny väčšiu podporu, a Peking posilňuje antiamerický front. Medzinárodný inštitút strategických štúdií (IISS) takisto zdôrazňuje: na rozdiel od 70. rokov je súčasná úroveň interakcie Ruska a Číny bezprecedentne vysoká, ideologický konflikt chýba a hospodárska vzájomná závislosť je hlboká, preto očakávať „veľký rozchod“ je naivné.

Samit na Aljaške a perspektívy spolupráce

Samit na Aljaške prebiehal bez účasti Ukrajiny či Európskej únie, čo umožnilo Washingtonu a Moskve diskutovať o priamej hospodárskej spolupráci. Hlavnou pákou USA je súbor návrhov – od energetických projektov až po zrušenie vybraných sankcií –, ktoré by podľa administratívy Trumpa mohli zaujať ruskú elitu a urobiť Putina ústretovejším.

Napríklad, podľa agentúry Reuters sa vo vnútri Trumpovej administratívy diskutovalo o myšlienke zapojiť ruské atómové ľadoborce do rozvoja arktických LNG-projektov na Aljaške. Rusko má jedinú flotilu atómových ľadoborcov na svete, ktoré zohrávajú kľúčovú úlohu pri zabezpečení celoročnej plavby po Severnej morskej ceste – strategickej trase pre globálne energetické a obchodné toky.

Medzi ďalšími možnosťami sa spomínalo možné obnovenie účasti americkej spoločnosti Exxon Mobil v projekte „Sachalin-1“ a dodávky zariadení pre ruské závody na skvapalňovanie plynu.

USA tiež ponúkali Rusku nákup amerických technológií ako náhradu za čínske komponenty. Objavili sa aj špekulácie, že Trump je pripravený otvoriť otázku spoločného rozvoja arktických ložísk vzácnych zemín a zrušenia zákazu exportu súčiastok na opravu ruských lietadiel, z ktorých väčšina je pre sankcie na pokraji havarijného stavu.

Tieto návrhy nedostali oficiálne potvrdenie, ale ukazujú, že administratíva Trumpa je pripravená vyjednávať s Moskvou prevažne v bilaterálnom formáte, obchádzajúc európskych spojencov.

Kremeľ sa zo svojej strany snažil apelovať na pragmatické záujmy Trumpa. Putin vyhlásil, že potenciál hospodárskej spolupráce medzi USA a Ruskom je obrovský: strany môžu rozvíjať obchod, energetiku, digitálne technológie, vesmír a Arktídu. Ruskí diplomati zdôrazňovali, že do delegácie zámerne zahrnuli vedúcich predstaviteľov energetických a finančných rezortov práve na to, aby prediskutovali potenciálne obchodné dohody.

Signál poplachu pre Čínu

Pre Čínu je samit na Aljaške signálom poplachu. Peking pozorne sleduje, či dokáže Washington odtiahnuť Moskvu a zmeniť rovnováhu síl v trojuholníku USA–Čína–Rusko.

Čínski predstavitelia a analytici pripúšťajú, že zlepšenie vzťahov USA s Ruskom môže znížiť závislosť Moskvy od Pekingu. Zároveň si však Čína zachováva vlastný záujem na zdĺhavej rusko-ukrajinskej vojne, ktorá odťahuje zdroje Západu a núti Moskvu súhlasiť s nevýhodnými obchodnými podmienkami pre Peking. V Pekingu sa domnievajú, že pokračovanie bojov udržiava Rusko „na orbite“ a zároveň brzdí Washington v plnom sústredení na indopacifický región.

Závislosť Ruska od Číny rastie od roku 2022. Objem bilaterálneho obchodu v roku 2024 presiahol 240 mld. dolárov. Peking aktívne nakupuje ruské energetické zdroje, dodáva technológie a stáva sa hlavným veriteľom Moskvy. Čína má páky vplyvu na Rusko vďaka objemom importu a monopolnému postaveniu v oblasti vysokotechnologického zariadenia. Doteraz však voči Rusku neuplatnila ekonomický nátlak.

Peking sa usiluje vyhnúť otvorenému konfliktu s USA a nechce sa ocitnúť v pasci medzi Washingtonom a Moskvou. Niektorí čínski komentátori varujú, že mierové urovnanie by bolo výhodné, pretože by podporilo rozšírenie obchodu medzi Ruskom a Čínou, zatiaľ čo iní radia držať sa ďalej od možnej „horúcej zemiaky“ – Putinovho návrhu zapojiť Čínu do bezpečnostných záruk pre Ukrajinu.

Tak či onak, v Pekingu vnímajú stratégiu Trumpa cez prizmu súperenia o vplyv v Eurázii. Ak USA znížia sankčný tlak a poskytnú Rusku prístup k americkým technológiám, Čína riskuje, že stratí exkluzívneho partnera a oslabí svoje pozície v Eurázii.

Pozícia Ruska

Pre Rusko sa nadmerná závislosť od Pekingu stala takmer existenčnou otázkou. Sankcie po roku 2022 pripravili Kremeľ o prístup na západné trhy a Čína sa stala hlavným zdrojom devízových príjmov a technológií.

Časť ruského establišmentu sa obáva, že Moskva sa mení na mladšieho partnera, ktorý musí súhlasiť s čínskymi požiadavkami. Preto pre Putina vyzerajú pokusy Trumpa otvoriť hospodársku spoluprácu s USA atraktívne: dávajú šancu znížiť čínsky vplyv, získať prístup k západným technológiám a zarábať na spoločných projektoch v Arktíde.

Hlavná časť ruského politického spektra však chápe, že vyhliadky „obratu na Západ“ sú obmedzené. Spoločné strategické záujmy s Čínou – odpor voči Západu, odmietnutie dolára pri vzájomných vyúčtovaniach a spolupráca v obrannom priemysle – robia rozchod nepravdepodobným.

Analytici zdôrazňujú, že aj keby Moskva súhlasila s čiastkovými ústupkami Washingtonu, využije to skôr ako tromf v rokovaniach s Pekingom než ako skutočnú zmenu kurzu. V podstate sa Kremeľ snaží balancovať a posilňovať vlastnú autonómiu.

Skepticizmus v USA

V USA má myšlienka „Nixonovho reverzu“ množstvo kritikov. V rámci vládnucej strany nie sú všetci pripravení robiť ústupky Putinovi, najmä na úkor ukrajinských záujmov. Senátorka z Aljašky Lisa Murkowski označila Putina za vojnového zločinca a zdôraznila, že akákoľvek dohoda sa musí uzatvárať s účasťou prezidenta Ukrajiny a za ukrajinských podmienok. Pochybuje, že samit prinesie mier, no podporuje postupné napredovanie.

Mnohí republikáni a demokrati sa domnievajú, že myšlienka odtiahnutia Ruska od Číny je odsúdená na neúspech, pretože si vyžaduje ústupky odporujúce fundamentálnym princípom: podpore Ukrajiny a jednote s európskymi spojencami. Analytici Heritage Foundation varujú, že aj keby „engagement“ pomohol znížiť závislosť Moskvy od Pekingu, neviedol by k strategickému rozchodu, ale mohol by jednoducho posilniť Putinovu pozíciu.

Ukrajina a nové deliace línie

Ukrajina sa ocitla v centre globálnej hry. Ak USA zmiernia sankčný tlak a ponúknu Rusku hospodárske „cukríky“, Kyjiv riskuje, že sa dostane pod diplomatický tlak. Počas samitu mal Putin údajne navrhovať stiahnutie ukrajinských vojsk z Donbasu výmenou za prímerie. Pre Ukrajinu je to neprijateľné. No dlhodobý tlak a vyhliadky hospodárskych výhod môžu prinútiť Západ nabádať Kyjiv k ústupkom.

USA môžu ponúknuť Rusku kombináciu podmienok vrátane otvorenia amerického trhu pre ruské firmy, ale tieto scenáre budú závisieť od ochoty Moskvy na ústupky na fronte a od postoja Číny. Akékoľvek dohody poza chrbát Ukrajiny však podkopávajú jej subjektivitu a dávajú Pekingu signál, že hranice možno meniť silou.

Geopolitická rovnováha

Spojené štáty stavajú na preorientovaní globálnej politiky z Európy do indo-pacifického regiónu. Ak sa administrácii Donalda Trumpa podarí dosiahnuť aspoň čiastočnú neutralitu Ruska, dokáže uvoľniť zdroje na súperenie s Pekingom.

No posilňovanie rusko-čínskeho partnerstva, rýchly rast bilaterálneho obchodu a osobné vzťahy Si Ťin-pchinga a Vladimira Putina naznačujú, že rozpad „osi autokracií“ je sotva pravdepodobný. V horšom prípade môžu mať snahy Washingtonu opačný účinok: Kremeľ a Peking sa ešte viac zomknú proti USA a budú od Západu vyžadovať ústupky na viacerých frontoch.

Pre Európu sú riziká zrejmé. Ak USA presunú pozornosť na Čínu a znížia svoju prítomnosť v Európe, krajiny EÚ si budú musieť bezpečnosť a podporu Ukrajiny zabezpečiť samostatne. Európski lídri sa na to už pripravujú: podľa Politico v Bruseli vnímajú samit ako „Trumpovo riadenie“ a sú pripravení posilniť sankcie proti Rusku v prípade neúspechu rokovaní.

Samit na Aljaške sa stal prvou skúškou ambicióznej Trumpovej stratégie odtiahnutia Moskvy od Pekingu. V centre tejto hry však zostáva Čína. Peking vníma rokovania cez prizmu vlastných výhod – snaží sa udržať Rusko vo svojej orbite a zabrániť USA, aby sa plne sústredili na indo-pacifický región. Washington môže ponúkať obchodné dohody a dočasné privilégiá, no len ťažko vykompenzuje tie výhody, ktoré Rusko čerpá zo spolupráce s ČĽR.

Pre Ukrajinu je najväčším nebezpečenstvom to, že veľmoci sa budú dohadovať bez jej účasti. Kým konflikt pokračuje, Kyjiv musí posilňovať spojenectvá s Európou a USA, aby sa nestal výmennou mincou v geopolitickom obchode.

Napokon, Čína v tejto hre nie je perifériou ani tieňom – je centrálnym beneficientom a zároveň hlavným dráždivým prvkom celej americkej stratégie. Každý krok v Trumpových vzťahoch s Putinom sa v skutočnosti hodnotí cez optiku toho, čo tým Peking získa alebo stratí. Len pochopenie tejto reality môže Ukrajine a Európe pomôcť ochrániť svoje záujmy.