Veční priatelia alebo večné záujmy? Prečo je bezpečnosť Európy dôležitá pre Veľkú Britániu

V roku 1997 Američan Zbigniew Brzezinski vo svojej knihe Veľká šachovnica napísal, že Veľká Británia vypadla z európskej hry. O osude Európy vtedy rozhodovali Francúzsko a Nemecko. Veľkú Britániu Brzezinski označil za geopolitického hráča na dôchodku, ktorého politika si nezasluhuje dlhodobú pozornosť:
„Nie je ani neudržateľne veľkou mocnosťou, ani vnútorne motivovaná ambicióznymi víziami. Je kľúčovým podporovateľom Ameriky, veľmi lojálnym spojencom, dôležitou vojenskou základňou a blízkym partnerom v mimoriadne významnej spravodajskej činnosti.“

Brzezinski mal pravdu. Veľká Británia síce zvíťazila v druhej svetovej vojne, no stratila svoju obrovskú ríšu – a s ňou aj globálny vplyv. Zmenila sa na štát druhej kategórie, hoci sa s tým nikdy nechcela zmieriť. Londýn dlhé roky hľadal svoju novú rolu vo svete, no nevedel ju nájsť, ako to sarkasticky poznamenal bývalý americký minister zahraničných vecí Dean Acheson začiatkom 60. rokov. Z kedysi veľmoci sa Británia stala len „veľmi lojálnym spojencom“ Spojených štátov – svojej bývalej kolónie, ktorá sa medzičasom premenila na novú superveľmoc a nahradila niekdajšiu metropolu na vrchole mocenskej pyramídy. V roku 1972 sa Veľká Británia (mimochodom, až na tretí pokus) pripojila k Európskemu hospodárskemu spoločenstvu, hoci ju nikdy úplne nepresvedčila ambiciózna vízia zjednotenej Európy. Pre USA boli Briti mladším partnerom, pre Európu zase nepohodlným. 

Avšak zatiaľ čo druhá svetová vojna oslabila britský vplyv vo svete, iná vojna – najväčšia v Európe od roku 1945 – ho posilnila, aspoň na európskom kontinente. Tým, že rozhodne podporila Ukrajinu v boji proti Rusku, sa Veľká Británia ocitla v popredí novej éry európskej bezpečnosti. Londýn si získal povesť spoľahlivého bezpečnostného partnera pre štáty severnej, strednej a východnej Európy – čo sa nedá povedať o Paríži, Berlíne ani o Washingtone.

Veľká Británia sa vrátila do európskej hry. Ale prečo je bezpečnosť Európy pre túto krajinu taká dôležitá?

Minulá veľkosť jej nedá pokoj

V júni 2016 Briti odhlasovali vystúpenie z EÚ a definitívne ju opustili 1. januára 2021. Brexit oživil myšlienku „Globálnej Británie“.

V roku 2021 vláda Spojeného kráľovstva predstavila víziu veľkej stratégie v dokumente Globálna Británia v ére konkurencie (IR21), ktorý podľa vtedajšieho premiéra Borisa Johnsona predstavoval jeden z najväčších projektov od čias studenej vojny. Dokument definoval Veľkú Britániu ako „európsku krajinu s globálnymi záujmami“ (Global Britain), ktorá je pripravená aktívne sa podieľať na formovaní nového svetového poriadku.

Prečo by Veľká Británia mala byť globálnym hráčom? A nie sú ambície krajiny druhej kategórie priveľké? Ambície Británie boli vždy veľké. Sú pozostatkom jej bývalej imperiálnej slávy. Zbigniew Brzezinski napísal: „Z rôznych dôvodov – túžba po národnej veľkosti, ideologickej realizácii, náboženskom mesiášstve alebo hospodárskom raste – niektoré krajiny usilujú o regionálnu dominanciu alebo globálne presadenie. Ich konanie poháňajú hlboko zakorenené a zložité motivácie.“

Británia sa nechce zmieriť s úlohou geopolitického dôchodcu. Chápe samu seba nie ako regionálnu, ale globálnu veľmoc, čo vyplýva z jej histórie námornej obchodnej ríše a hlbokej zakotvenosti v medzinárodnom systéme.

Pravdepodobne každý britský premiér – od Churchilla po Johnsona – zdôrazňoval výnimočné postavenie Spojeného kráľovstva vo svete. Napríklad Winston Churchill už v 30. rokoch vyzýval európske krajiny, aby sa zjednotili do Spojených štátov európskych, aby sa konečne ukončili vojny, ktoré večne roztrhávali európsky kontinent. No Veľká Británia v jeho vízii mala stáť mimo tohto zjednoteného celku:
„Máme svoj vlastný sen a svoje vlastné poslanie... Neprislúchame iba jednému kontinentu, ale všetkým. Nachádzame sa nie v jednej hemisfére, ale v oboch, v Starom aj v Novom svete.“

V roku 1952 premiér Anthony Eden vyhlásil: „Životne dôležité britské záujmy siahajú ďaleko za hranice európskeho kontinentu. V týchto záujmoch spočíva zmysel našej existencie.“ Aj keď bola Británia súčasťou zjednotenej Európy, Margaret Thatcherová tvrdila, že „Európska únia nás potrebuje viac, než my potrebujeme ju“.

Británia vždy preferovala koordináciu svojej zahraničnej, bezpečnostnej a obrannú politiky mimo rámca EÚ. Preto sa Brexit stal príležitosťou na realizáciu ambicióznejšej a ďalekosiahlejšej britskej zahraničnej politiky. Boris Johnson opísal koncept „Globálnej Británie“ ako spôsob „obnovy našej prirodzenej a historickej úlohy ako podnikavej, navonok orientovanej krajiny“. Rétorika „Globálnej Británie“ sa stala nástrojom na prehodnotenie staronovej úlohy krajiny ako aktéra so statusovými ambíciami na medzinárodnej scéne.

Kritici Veľkej Británie ju vykresľujú ako „strednú mocnosť“, ktorá sa hrá na veľkú silu. A je pravda, že na rozdiel od USA Británia nie je superveľmocou – a ani sa ňou nemôže stať ako Čína. Spojené kráľovstvo síce pomaly klesá v rebríčku svetových mocností, ale len málo „stredných krajín“ má taký vplyv vo svete ako Veľká Británia.

Je šiestou najväčšou ekonomikou sveta – a to je asi o polovicu viac než ekonomika Ruska. Je stálym členom Bezpečnostnej rady OSN a vlastní jadrový arzenál. Londýn má jurisdikciu nad 14 zámorskými územiami, z ktorých niektoré majú strategický význam (napr. Falklandy, Gibraltár, vojenské základne na Cypre), čo Británii umožňuje udržiavať globálnu projekciu moci a prítomnosť v kľúčových geopolitických oblastiach.

Londýn si tiež zachováva symbolické líderstvo v Commonwealthe – spoločenstve 56 štátov, z ktorých väčšina patrila do bývalého impéria. Britský monarcha je zároveň hlavou štátu v 15 nezávislých krajinách, ako napríklad Kanada či Austrália.

K tomu si treba pripočítať „špeciálny vzťah“ so Spojenými štátmi, členstvo v NATO, ostrovnú geografiu a obrovskú „mäkkú silu“ vďaka kultúre a vzdelaniu.Preto Veľká Británia nie je len tak hocijakou „krajinou strednej kategórie“.

Globálna Británia v Európe

Vládny dokument „Globálna Británia v ére konkurencie“ (IR21) označil podporu medzinárodnej bezpečnosti za jeden z kľúčových strategických priorít. IR21 označil Rusko za „najakútnejšiu hrozbu“ pre britskú bezpečnosť. Vtedajšia vláda Borisa Johnsona vyhlásila svoje odhodlanie byť „vedúcim európskym spojencom v rámci NATO“. Zároveň však IR21 potvrdil „náklon“ k indo-pacifickému regiónu, ktorý sa stáva epicentrom súperenia medzi USA a Čínou.

Aktualizovaný Integrovaný prehľad z roku 2023 (IR23), vypracovaný už počas vlády premiéra Rishiho Sunaka, konštatoval, že „prechod k multipolárnemu, fragmentovanému a konfliktnému svetu prebehol rýchlejšie a definitívnejšie, než sa očakávalo“. IR23 už jasne definoval, že euroatlantický región je hlavným prioritným priestorom Spojeného kráľovstva, s osobitným dôrazom na Severnú Európu.

IR21 si stanovil za cieľ novej politiky predchádzať eskalácii kríz do otvorených konfliktov. Londýn plánoval tento cieľ dosiahnuť prostredníctvom trvalej predsunutej prítomnosti v kľúčových regiónoch Eurázie a posilňovania kapacít a odolnosti spojencov a partnerov.

Británia sa rozhodla určiť si prioritné krajiny v jednotlivých regiónoch sveta a formovať bilaterálne a trilaterálne aliancie. Napríklad ešte pred začiatkom ruskej rozsiahlej invázie sa Londýn aktívne zapojil do posilňovania Ukrajiny. V rokoch 2015 až 2022 Spojené kráľovstvo vycvičilo viac ako 22-tisíc ukrajinských vojakov v rámci operácie Orbital. Briti začali dodávať Ukrajine smrtiace zbrane, ako napríklad protitankové komplexy NLAW, niekoľko týždňov pred vypuknutím veľkej rusko-ukrajinskej vojny, čím vytvorili precedens pre ďalšie krajiny, ktoré sa následne tiež rozhodli dodávať zbrane. Vo februári 2022 sa zároveň diskutovalo o myšlienke vytvorenia trilaterálneho partnerstva medzi Spojeným kráľovstvom, Ukrajinou a Poľskom.

Za posledné desaťročie Spojené kráľovstvo rozvíjalo hlbšie politické a obranné vzťahy s krajinami východnej a severnej Európy – nového geopolitického jadra Európy. Napriek Brexitu sa Londýn prezentoval ako spoľahlivý bezpečnostný partner pre štáty v geografickej blízkosti Ruska. V hlavných mestách NATO v severnej, pobaltskej a východnej Európe je Spojené kráľovstvo vnímané ako najefektívnejšia európska vojenská sila. Británia vedie Spoločné expedičné sily (JEF) – koalíciu desiatich krajín severnej a východnej Európy – a zároveň má od roku 2017 trvalo rozmiestnenú bojovú tankovú jednotku v Estónsku. 

Prečo sa Londýn všetkým týmto zaoberá? Veď je to krajina, ktorá je od dejiska bojov a východnej hranice NATO relatívne vzdialená, podobne ako napríklad Španielsko alebo Taliansko. Časť odpovede sme už našli. Británia chce byť globálnou silou. Chce ovplyvňovať a formovať svetový poriadok, tak ako kedysi. A kde inde by sa to dalo robiť, ak nie tam, kde sa práve rodí nový svetový poriadok?

Rusko – najväčšia hrozba

Druhým dôvodom, prečo je bezpečnosť Európy pre Spojené kráľovstvo dôležitá, je priama hrozba zo strany Ruska. V dokumentoch IR21 a IR23 bolo Rusko označené za najväčšiu hrozbu pre bezpečnosť Spojeného kráľovstva a Európy. IR23 stanovil priamu súvislosť medzi kolektívnou bezpečnosťou Británie a Európy a výsledkom rusko-ukrajinskej vojny. Dokument jasne stanovil cieľ – pripraviť Rusko o akékoľvek strategické výhody, ktoré by mohlo získať z invázie.

Rusko-britské vzťahy sú nejednoznačné. Ako píše ukrajinský historik a novinár Jehor Brailian, ruskí oligarchovia investovali do Británie celé desaťročia. V 2000-tych rokoch Rusi skupovali v krajine médiá, futbalové kluby, obchodné školy. Vďaka mechanizmu tzv. zlatých víz podnikali vo Veľkej Británii ruskí oligarchovia ako Boris Berezovskij, Oleg Deripaska či Roman Abramovič. Finančný vplyv sa pretavil do informačného a politického. Ruskí oligarchovia boli sponzormi Konzervatívnej strany, ktorá bola pri moci v rokoch 2010 – 2024.

Otrávenie bývalého agenta GRU Sergeja Skripaľa v britskom meste Salisbury v marci 2018 sa stalo zlomovým bodom v chápaní Ruska ako hrozby pre Britániu. V júli 2020 bol zverejnený správou parlamentného výboru pre spravodajstvo a bezpečnosť pod názvom „Rusko“. Správa označila Rusko za „významnú hrozbu... na viacerých frontoch – od špionáže po zasahovanie do demokratických procesov a závažné trestné činy“. Napríklad Rusko zasahovalo do referenda o nezávislosti Škótska v roku 2014. Britské vlády však namiesto toho, aby reagovali na ruské hrozby, prijímali ruských oligarchov a ich peniaze „s otvorenou náručou“, ako konštatuje správa.

Okrem skrytých podvratných ruských aktivít má Británia aj otvorenú hrozbu zo strany Severnej flotily Ruska, ktorá zostáva v Arktíde a je pripravená preniknúť do severného Atlantiku. Britský analytický inštitút RUSI sa domnieva, že tento subregionálny priestor sa stane kľúčovým bojiskom pre Londýn, kde bude musieť sústrediť svoje obranné kapacity. Naopak, porážka Ruska vo vojne proti Ukrajine a rozťahanie ruských síl pozdĺž východného krídla NATO spôsobí, že táto hrozba bude menej nebezpečná.

Británia podporuje Ukrajinu a východné krídlo NATO aj preto, že ide o akýsi „nárazník“. Finta, ako získať výhodu z „nárazníka“, spočíva v tom, že sa posilní jeho schopnosť naďalej existovať.

Medzi Washingtonom a Bruselom

„Mnohí ľudia nás vyzývajú, aby sme si vybrali medzi USA a Európou. To neurobil Churchill. To neurobil Attlee. Podľa môjho názoru by bolo veľkou chybou robiť takýto výber dnes,“ povedal premiér Keir Starmer v rozhovore pre The New York Times v marci tohto roka.

Definovanie pozície Spojeného kráľovstva medzi USA a Európou je najdôležitejším strategickým rozhodnutím Starmerovej vlády. Nový premiér, ktorý nastúpil do funkcie v júli 2024, sa v súčasnosti snaží zabrániť rozpadu povojnového spojenectva medzi Európou a USA. Snaží sa presvedčiť Trumpa o hodnote NATO. Na rozdiel od francúzskeho prezidenta Emmanuela Macrona však Starmer nevyzýva Európu na bezpečnostnú nezávislosť od USA. Trvá na tom, že britsko-americké „špeciálne vzťahy“ sú neporušiteľné.

Podľa analytického projektu Resurgam nechce Londýn urobiť jednoznačný výber z troch dôvodov: 1) výnimočné postavenie medzi Washingtonom a Bruselom, ktoré formovalo úlohu Británie ako sprostredkovateľa komunikácie; 2) jednoznačný výber v prospech USA by znamenal kolaps desiatok dohôd s Európou; výber v prospech Európy by znamenal zlyhanie myšlienky Brexitu a neadekvátnu reakciu Bieleho domu; 3) strach Spojeného kráľovstva, že zostane bez jadrového dáždnika, pretože jadrový potenciál Londýna je technologicky závislý od Washingtonu.

Londýnu sa zatiaľ darí udržiavať rovnováhu — presnejšie povedané, udržiavať hladké vzťahy s Trumpom. Napríklad Londýn zohral kľúčovú úlohu pri normalizácii vzťahov medzi Trumpom a Zelenským po ich verejnej hádke v Oválnej pracovni. Ale dve stoličky sa rozchádzajú opačným smerom.

Trumpovo úsilie priblížiť sa k Rusku predstavuje problém pre britsko-americké vzťahy. Víťazstvo Ruska nie je v záujme Británie. Trump však môže na Londýn vyvíjať tlak, aby nestál medzi ním a Putinom, a to tradičným vydieraním formou obchodných ciel alebo obmedzenia vojenskej podpory. Starmer sa snaží byť racionálny voči iracionálnemu a nepredvídateľnému spojencovi. Británia musí balansovať medzi tým, aby na jednej strane nepokazila „špeciálne vzťahy“ s USA a na druhej strane nezradila bezpečnosť Európy, ktorá závisí od výsledku rusko-ukrajinskej vojny. 

Ochrániť Ukrajinu

Spojené kráľovstvo je kľúčovým spojencom Kyjeva. Ukrajinská otázka sa nestala predmetom straníckych rozporov v britskej politike. V krajine pretrváva spoločenský a politický konsenzus v prospech podpory Ukrajiny.

Do budúcnosti budú práve Spojené kráľovstvo a jeho európski spojenci musieť prevziať hlavné bremeno nielen v otázke pomoci Ukrajine, ale aj pri zaručení jej bezpečnosti. Okrem toho budú musieť zohrávať vedúcu úlohu pri formovaní novej architektúry európskej bezpečnosti.

Premiér Keir Starmer potvrdil pripravenosť vyslať britských vojakov na územie Ukrajiny s cieľom zabezpečiť plnenie akejkoľvek mierovej dohody a buduje „koalíciu ochotných“ na tieto úlohy. Otázne však je, nakoľko účinné a efektívne môžu byť britské alebo mnohonárodné sily odstrašenia umiestnené na Ukrajine pri zaručovaní jej bezpečnosti.

Po prvé, záleží to od rozsahu týchto síl. Britská armáda má menej ako 75-tisíc profesionálnych vojakov. Vzhľadom na to, príspevok Británie sotva môže byť výrazný.

Po druhé, je Starmer a britská verejnosť pripravená na smrť svojich spoluobčanov rukou Rusov? Po tretie, dokáže Británia fungovať bez USA, najmä ak bude Rusko proti akejkoľvek západnej vojenskej prítomnosti na Ukrajine? Napríklad 20. marca minister ozbrojených síl Luke Pollard vyhlásil, že Británia nevyšle mierové jednotky na Ukrajinu bez podpory USA.

Spojené kráľovstvo urobilo pre Ukrajinu veľa. Ale ak Londýnu naozaj záleží na bezpečnosti Európy, spolu s inými krajinami musí poskytnúť Kyjevu účinné bezpečnostné záruky. Bude to test britskej oddanosti európskej bezpečnosti. Bude to test ich ambície byť veľmocou.

Veční priatelia alebo večné záujmy? V roku 1848, keď bola Britská ríša na svojom vrchole, lord Palmerston povedal: „Británia nemá večných nepriateľov, Británia nemá večných priateľov. Británia má len večné záujmy.“ V medzinárodnej politike neexistujú veční priatelia. Palmerston mal pravdu. Svet je krutý a nestály. Ukrajina sa musí naučiť Palmerstonov spôsob myslenia. Pretože v geopolitike má každý priateľ nôž za chrbtom.