Geopolitická geometria: Veľká obratová figúra USA a trojuholník EÚ-USA-Čína

Digital illustration created by artificial intelligence.

Predpoklady trumpistickej kritiky existujúceho svetového poriadku

Debaty o opodstatnenosti zachovania americkej úlohy hegemóna sa začali dávno pred Trumpom. No práve s jeho príchodom toto videnie získalo priazeň určitých finančných elít, a tým aj ideologické zdôvodnenie. Hlavným rozmerom tohto prehodnotenia je ekonomika.Vo finančných kruhoch podporujúcich Trumpa sa vytvorilo presvedčenie, že existujúci svetový poriadok a globalizácia už neprinášajú USA očakávané dividendy, ale namiesto toho obohacujú konkurentov a partnerov, najmä Čínu a Európsku úniu.

Po druhej svetovej vojne americký establišment pevne veril, že musí udržiavať svetový poriadok, v ktorom Amerika na jednej strane vystupuje ako maják demokratických hodnôt a garant bezpečnosti spojencov a na druhej strane je hlavným ekonomickým príjemcom svetového systému „centrum-periféria“, kde sa priepasť medzi bohatými a chudobnými krajinami len prehlbovala, čo umožňovalo americkej spoločnosti užívať si blahobyt.

Táto schéma však začala mať problémy s rastúcou ekonomikou Číny a ďalších krajín druhej vlny. Obchodná bilancia USA s Čínou sa stala prudko negatívnou, americký dlh narastá, rovnako ako náklady na udržanie globálnej dominancie. No dividendy sa vytrácajú. Globalizácia podporila imigráciu, takže obyčajný biely americký pracovník čoraz viac pociťuje konkurenciu v prístupe k ekonomickému zabezpečeniu.Toto nespokojnosť ešte zosilnili témy ako ekológia, genderová agenda a koncept DEI (Diversity, Equity, Inclusion). To všetko umožnilo určitým politicko-finančným kruhom v Amerike dospieť k záveru, že globalizácia a liberalizmus podkopali základné hodnoty a výhody amerického národa.Tieto elity sa tak stali vnímavejšie voči tradičnému americkému izolacionizmu a myšlienkam politických filozofov kritizujúcich liberálny poriadok a ponúkajúcich alternatívne modely riadenia štátu.

Podľa týchto myšlienok sa liberálna demokracia stala systémom, ktorý vyčerpáva zdroje a robí štáty zraniteľnejšími. Niektorí ideológovia idú ešte ďalej a považujú modernú demokraciu za neefektívnu formu vládnutia, pričom univerzity, byrokratický aparát a médiá označujú za hlavných vinníkov nesprávnej ideologickej výchovy. Podľa nich by teda mal byť tento systém rozvrátený.Všetky tieto myšlienky, hoci z rôznych perspektív, vedú k rovnakému záveru: Európska únia je najslabším článkom v prípade zmeny súčasného svetového poriadku. Je slabá nielen kvôli ekonomickej stagnácii a demografickým problémom, ale aj pre absenciu reálnej politickej subjektivity.

Veľký obrat USA

Americké elity si uvedomujú, že dosiahli hranicu svojho intenzívneho rastu (rozvoja založeného na zlepšovaní kvality zdrojov pri ich nezmenenom množstve). Čína však túto hranicu ešte nedosiahla. A to v situácii, keď podľa Američanov ich partneri v rámci svetového poriadku navyše tieto zdroje „spotrebúvajú“.V nadchádzajúcich desaťročiach svet čakajú tri veľké oblasti expanzie, z ktorých dve sú virtuálny priestor a vesmír. Aby si krajina zabezpečila absolútne líderstvo, musí pri ich ovládnutí ignorovať veľké množstvo etických tabu. To je mimochodom jeden z dôvodov, prečo Elon Musk tak útočí na nadnárodné štruktúry ako EÚ a OSN. Sú to organizácie, ktoré svojou „etickou pavučinou“ kontrolujú neetické vedecké prelomové objavy – od bioetiky a virtuálnej etiky až po environmentálnu etiku a etiku vesmírneho prieskumu. Ide o celé vrstvy zákazov.Na druhej strane, kto tieto obmedzenia ignoruje, má všetky šance stať sa svetovým (alebo dokonca galaktickým) hegemónom. Mimochodom, otázka ovládnutia Arktídy podľa pravidiel silných štátov (prípad Grónska a nároky voči Kanade), a nie podľa starého svetového poriadku, je prvým signálom novej etickej paradigmy expanzie, ktorá by vyhovovala „novej Amerike“.

Čo to znamená v praxi?

1. Pre hypotetický technologický skok hľadá Trumpova Amerika zdroje všetkými možnými spôsobmi – od „optimalizácie spojencov“ po prehodnotenie svojho vzťahu k vlastnému imperializmu.

2. Trumpova Amerika by nemala problém existovať mimo paradigmy starého svetového poriadku demokratických hodnôt, ale v rámci multipolárneho sveta, kde právo silných krajín je zákonom pre slabšie, a teda nadnárodné štruktúry nebránia technologickým prelomom.Práve preto je pre Trumpa výhodné zachovať Putina ako ničiteľa medzinárodného práva – po prvé ako clonu, po druhé ako jeden z nástrojov narušenia existujúcich medzinárodných vzťahov. Z rovnakého dôvodu je pre Trumpa strategicky výhodné oslabenie Európy. A v tejto hre je Ukrajina nepochybne výmennou kartou – do tej miery, do akej je možné súčasne posilniť Putina a zároveň Ukrajinu „zachovať“.Interná situácia v USA zohráva dôležitú úlohu – úplná ruská okupácia Ukrajiny by bola pre Trumpa súčasne zradou aj prehrou, a to aj v očiach republikánov. Strach z prehry je jedným z dôvodov, prečo sa USA posúvajú zo statusu spojenca do statusu arbitra medzi stranami konfliktu.Víťazstvo Ukrajiny je bez radikálneho zvýšenia pomoci málo pravdepodobné (jedine v prípade hospodárskeho kolapsu Ruska). Avšak z dôvodov uvedených vyššie je nepravdepodobné, že by bola pomoc významne navýšená. Preto Trumpova administratíva už teraz myslí na svoj imidž a neplánuje sa spájať s krajinami, ktoré podľa nej smerujú k prehre (Ukrajina a EÚ).

Ako sa Čína pozerá na posledné udalosti?

Počas celej vojny sa Čína zameriavala na:

1. Podporu schopnosti Ruska viesť dlhodobú vojnu – predovšetkým ekonomicky a technologicky, no bez priameho porušovania sankcií.

2. Politické rozšírenie svojho manévrovacieho priestoru – najmä zdržaním sa hlasovania v OSN, čím si zachovala flexibilitu vo vzťahoch s oboma stranami konfliktu.

3. Stanovenie červených línií pre Rusko – vyhlásením o rešpektovaní ukrajinskej suverenity Peking signalizoval, že úplná anexia Ukrajiny by bola neprijateľná.

 Sprostredkovanie mierových iniciatív – abstraktné návrhy mieru slúžili najmä na posilnenie vplyvu Číny v krajinách, ktoré sa pri hlasovaniach zdržali (čo v čínskom chápaní znamená prejav antiamerikanizmu).

Hlavným strategickým cieľom Číny je dosiahnuť prevahu nad Spojenými štátmi. Preto Peking nemôže ignorovať zásadné zmeny v americkej geopolitike a vychádza z nasledujúcich úvah:

• Čína má záujem na uvoľnení sankcií voči Rusku, no súčasne ju znepokojuje možné zblíženie Moskvy a Washingtonu v oblasti arktickej a vesmírnej spolupráce. Ak by Rusko začalo získavať moderné technológie priamo zo Západu, Čína by stratila svoju pozíciu technologického hegemóna v rusko-čínskej osi.

• Predĺženie vojny na Ukrajine oslabuje USA a posilňuje Čínu. Každý ďalší rok konfliktu viaže americké zdroje a pozornosť, čo zlepšuje konkurencieschopnosť Číny v geopolitickom aj ekonomickom boji proti USA.

• Čím dlhšie budú Spojené štáty viazané konfliktom medzi Ruskom a Ukrajinou, tým viac sa posilní konkurenčná pozícia Číny voči USA.Tento postoj je čoraz častejšie vyjadrovaný aj v článkoch provládnych čínskych analytikov, ktorí tvrdia, že rozdelenie povojnových záujmov nebude závisieť od toho, kto koľko investoval do konfliktu, ale od toho, kto bude na konci silnejší.Administratíva Donalda Trumpa si tento princíp uvedomuje, a preto sa snaží vyrovnať svoj status s Čínou iným spôsobom:Namiesto priameho vkladania zdrojov do vojny sa USA snažia vystupovať ako „moderátor“ potenciálneho konfliktu medzi Ruskom a Európou.Nie je isté, či Biely dom verí v realitu takého konfliktu, ale je jasné, že sa bude snažiť predať svoju úlohu arbitra v tejto nebezpečnej možnosti, čím bude usilovať o získanie geopolitických výhod a vplyvu na vyjednávania medzi zúčastnenými stranami.

• Čína a EÚ sú najväčšími obchodnými partnermi na svete. A ak Amerika bude veľmi otvorene útočiť na nadnárodné štruktúry OSN a najmä EÚ, Čína sa demonstratívne zameria na vyjednávanie práve s byrokratmi politických orgánov EÚ a bude vkladať väčší podiel na činnosť štruktúr OSN. Jediná štruktúra, ktorá by bola pre Čínu výhodným cieľom, je NATO. Odpojenie bezpečnosti Európy od Ameriky by bolo geopolitickým víťazstvom Číny bezprecedentných rozmerov. Preto Čína bude všemožne podporovať vytváranie obranných síl EÚ v akejkoľvek forme, len aby štruktúry paralelné k NATO získali byrokratickú silu.

Vyplýva z toho, že Čína hodnotí veľký obrat USA ako krátke okno príležitostí na zblíženie sa s Európskou úniou, ktorá je považovaná za hlavného obchodného partnera, jediný zdroj na uspokojenie technologických potrieb, a v prípade tarifnej vojny s USA aj subjekt vzájomnej pomoci. A Ukrajina je pre Čínu zrejmým vstupným bodom do teplých vzťahov s EÚ (presne preto, ako bolo uvedené vyššie, Čína aj vyjadrila svoje červené varovné signály pre Rusko v otázke zachovania ukrajinskej suverenity – práve s cieľom zachovať manévrovací priestor voči EÚ).

Čínske signály

Preto Čína začala, ak nie konať, tak aspoň testovať svoj systém naliehavej diplomatickej blízkosti. Signálov bolo viac než dosť: od vystúpenia na Mníchovskej konferencii s postojom, že EÚ by mala byť pri rokovacom stole, až po posledné vystúpenie zvláštneho posla Číny pre európske záležitosti Lu Šaje, ktorý už v ostrejšom tóne vyjadril, že postoj Trumpa k alianciám je desivý, a tiež použil termín „rovnocenná diskusia“, čím jasne vyjadril čínsku kritiku separátnych rokovaní medzi USA a Ruskom. Za posledný mesiac sme boli svedkami ďalších zaujímavých signálov. Jeden z čínskych provládnych analytikov v článku verejne argumentoval: Čína nepotrebuje aliancie. To je zároveň signál pre Rusko, ktoré sa zahráva s USA, a aj pre Európu, že Čína nechce na seba brať záväzky, za ktoré nebude schopná prevziať morálnu autoritu. Takisto sa po prvýkrát v čínskej verejnej sfére objavila netypická podpora Ukrajiny. Táto skupina dostala tribúnu na vyjadrenie názoru, že ukončenie vojny za prijateľných podmienok pre EÚ (a teda aj pre Ukrajinu) je výhodné pre Čínu. Ide už o otvorené naznačenie strategického zblíženia. Tento flirt pokračoval tým, že po prvýkrát čínska televízia odvysielala reportáž o vojne práve z pohľadu Ukrajiny (signál, že Ukrajina neúmyselne reagovala na geopolitické podvedomie Číny).
Zasa, Európsky parlament zruší obmedzenia na stretnutia svojich poslancov s čínskymi úradníkmi, ktorí boli zaradení na čiernu listinu v roku 2021 pre porušovanie ľudských práv v Sin-ťiangu. Pripomeňme, že po tom, čo Čína v odpovedi uvalila sankcie proti poslancom Európskeho parlamentu, parlament EÚ odmietol ratifikovať investičný balík EÚ-Čína.

Potenciálne výhody a prekážky pre strategickú spoluprácu medzi EÚ a Čínou.

Vzhľadom na potenciálne preformátovanie partnerstva medzi USA a Európou smerom k pragmatickým (a teda nepriateľským voči Európe) vzťahom by možná spolupráca mohla priniesť obom stranám významné výhody.

• Predovšetkým by to zahŕňalo vytvorenie prostredia voľného obchodu. Ekonomika Číny zápasí druhý rok, a ekonomika EÚ je v šokovom stave z dôsledkov ruskej agresie proti Ukrajine (ceny plynu, vedľajšie škody zo sankcií, nevyhnutnosť urýchlene zvyšovať výdavky na obranu). V takejto chvíli administratíva Trumpa iniciuje celosvetovú tarifnú vojnu proti Číne aj proti EÚ. Voľná obchodná zóna by teda bola v podstate jediným spôsobom, ako udržať rast ekonomiky, akýsi bezpečný prístav pred tarifnými vojnami. Avšak k tomu existuje prísna podmienka zo strany Európy – riešiť záväzky Číny týkajúce sa zníženia obchodných nerovnováh.

• Po druhé, Číne aj EÚ by vyhovovalo ukázať potenciál svojho partnerstva ako dráždivý a obmedzujúci faktor pre Rusko a USA, čo by donútilo tieto krajiny venovať pozornosť červeným vlajkám, ktoré boli nastavené.

• Po tretie, najzjavnejší cieľ Číny je využiť sklamanie Ukrajiny a Európy z Ameriky a otvoriť si Európu cez "ukrajinské dvere." Po zmene politiky Bieleho domu Európa hodnotí vstup Ukrajiny do EÚ ako už vyriešenú formálnu otázku – je to jednoducho otázka prežitia samotnej Európskej únie. Ukrajina je pracovitá krajina, ktorá aj počas vojny proti najväčšej krajine sveta a po strate svojich najlepších polí doslova zahlcuje Európu a Blízky východ poľnohospodárskymi produktmi. V súčasnosti má Ukrajina najbojchopnejšiu armádu. Otázka vzácnych kovov tiež nie je zanedbateľná. Čína toto všetko vidí. Vidí tiež perspektívu, že čínske investície do obnovy Ukrajiny sa skôr či neskôr dostanú do hospodárskeho prostredia EÚ. Európa tieto investície bude v podstate považovať za investície do EÚ.

• Po štvrté, Číne je veľmi potrebné odblokovať technologickú blokádu, ktorú EÚ uvalila na Čínu na žiadosť USA, svojho spojenca.

• Po piaté, v spolupráci s Čínou môže Európa preformátovať základné princípy plynového trhu. Pred vojnou boli Rusko a USA presvedčené, že plynový trh je trh predajcu, ktorý diktuje podmienky, vrátane geopolitických. Nová rusko-ázijská realita ukázala, že odteraz podmienky plynového trhu diktuje kupujúci. Ak Európa úspešne prejde turbulenciami v energetike, bude možné hovoriť o spoločnej strategickej pozícii Číny a EÚ v tejto oblasti. Navyše táto pozícia je podporená agresívnym prístupom Európy aj Číny k zeleným technológiám.

Avšak realizácia scenára zbližovania Číny a EÚ naráža na niekoľko vážnych problémov:

1. Európa nevníma Čínu ako spoľahlivého partnera po jej tajnej pomoci vojenskej ekonomike Ruska.

2. Európa si uvedomuje, že z pohľadu Pekingu najlepším výsledkom rusko-ukrajinskej vojny bude niečo medzi mierom a vojnou. Avšak hybridný mier nie je dobrým nápadom pre Európu a Ukrajinu, ktoré bránia svoje právo na existenciu v rámci starých pravidiel svetového poriadku. Európa chápe pascu hybridného mieru bez potreby ďalších vysvetlení.

3. EÚ sa pozicionuje ako oporný bod liberálnych hodnôt, zatiaľ čo Čína sa drží autoritárskeho modelu riadenia.

4. Agresívna reakcia zo strany tímu Trumpa. Ak aj na takého verného "spojenca-labradora", akým je EÚ, Trump uvalí tarify, tak k spojencovi, ktorý "za chrbtom flirtuje" s konkurentom, môžu byť uvalené, ak nie sankcie, tak určité technologické obmedzenia. Ale tu je situácia ako s jadrovými zbraňami – ak USA pristúpia na tento krok, riskujú, že sa ocitnú v situácii, keď Európa odpovie úplným zrušením obmedzení na technologickú spoluprácu s Čínou – a to sú nevratné straty pre USA.

5. Európa chápe, že flirtovanie zo strany Číny môže byť len imidžová hra. Po prvé, aby posilnila svoj obraz medzi krajinami globálneho juhu, po druhé, aby pomiešala karty a spôsobila konečnú priepastnosť medzi Európou a USA. A najdôležitejšie – napriek čínskemu antiamerikanizmu, netreba vylúčiť možnosť, že Čína len pripravuje karty na ich výmenu počas strategického stretnutia s Trumpom.

A predsa, ekonomická logika naznačuje, že scenár zbližovania sa nakoniec uskutoční, ak USA budú pokračovať v svojej politike odklonu od Európy.

 Aký kroky môže Európa podniknúť vzhľadom na aktualizované pozície USA a Číny?

1. Príprava programu fundamentálnej aktivizácie hospodárskej spolupráce s Čínou. To zahŕňa infraštruktúrne projekty, predovšetkým obnovu Ukrajiny, ako aj spoluprácu v oblasti zelenej priemyselnej výroby a technologickú spoluprácu (čo je obzvlášť citlivé pre USA).

2. V rámci tohto balíka vzájomnej spolupráce sa obe strany môžu očakávať vzájomný lobing v tretích krajinách v súvislosti s platbami v eurách a jüanoch, pričom zvýšenie obchodnej výmeny medzi stranami samo o sebe zníži podiel dolára v globálnych platbách. To sa týka aj spoločného a postupného výstupu z amerických dlhopisov v prospech európskych a čínskych.

3. Vplyv na kľúčové geopolitické body USA:

• Na Blízkom východe Európa už získava prvé body v súvislosti so zmenou vlády v Sýrii. Tvrdá pozícia novej sýrskej vlády a Turecka k budúcnosti sýrskej kurdskej otázky, podporovanej USA, oslabuje pozíciu posledného. V inej oblasti – v pásme Gazy – môže Európa tiež zaujať pozíciu, ktorá je v rozpore s politikou USA, najmä po vyhláseniach Trumpa o vysídlení Palestínčanov. Toto nie je ťažké podporiť po prvé, hodnotovo, a po druhé, v hlbokej a rešpektovanej spolupráci so susednými arabskými krajinami.

• K otázke Iránu môže EÚ zaujať principiálnu pozíciu v oblasti zblíženia a plnenia jadrovej dohody. V zásade, ak sa cesty EÚ a USA rozídu, Európa nemôže ignorovať potenciál Blízkovýchodného hubu Turecko – Irán – Sýria (za predpokladu demokratizácie posledných). Hoci sa táto myšlienka môže zdať fantastická, za podmienok, keď USA zachránia Rusko a udržia jeho silu, veľmocenský imperializmus Ruska dosiahne také rozmery, že to donúti Irán hľadať ochranu v západných alianciách.

• Kanada. Zóna voľného obchodu medzi EÚ a Kanadou už dlho funguje. Preto môže Európa podporovať americké spoločnosti, ktoré sú zamerané na export do Európy, aby otvárali výrobu v Kanade. Zjavné riešenie by bolo obranné a hospodárske zblíženie Kanady s Dánskom v súvislosti s nárokmi Trumpa na Grónsko a hospodársku suverenitu Kanady. Pravdepodobne nebudeme svedkami zaujímavej interpretácie slova Európska únia – od Ottawy po Bukurešť. Ale v prípade vytvorenia európskych armád by určitá forma účasti Kanady nebola fantastická.

5. Obranné kontrakty. Európska únia je čoraz viac zainteresovaná v ignorovaní amerických výrobcov, najmä v prípade stíhačiek F-35. V tejto záležitosti môže EÚ spolupracovať s Kanadou, ktorá tiež má kontrakty na stíhačky.

6. Vývoj a podpora alternatívnych geopolitických aliancií.

Ako vyzerá pozícia EÚ v očiach USA?

Ak by sme to zhrnuli jednou vetou – rétorika bez činov. Z pohľadu administratívy USA vyzerá súčasná pozícia EÚ ako slabá a zraniteľná. Hoci Európania deklarujú potrebu znižovania závislosti od USA, ich skutočné kroky zatiaľ neboli presvedčivé.

Hlavné problémy európskeho prístupu:

• Nedostatok rýchlosti a rozhodnosti: Európa prijíma rozhodnutia príliš dlho, často za cenu neracionálnych kompromisov, ktoré oslabujú ich účinnosť.

• Absencia ekonomickej autonómie: V minulosti sa Európa dobrovoľne dostala do závislosti od ruského plynu. Dodnes je kriticky závislá od amerických finančných systémov a obranných zákaziek.

• Politická roztrieštenosť: Francúzsko, Nemecko a napríklad juhoeurópske krajiny majú odlišné pohľady na zahraničnú politiku.

Vzhľadom na to Biely dom považuje všetky vyhlásenia o "strategickej autonómii" za bezvýznamné a nebojí sa voči Európe postupovať tvrdo.

EÚ musí konať radikálne.

Európa je historicky naklonená kompromisom a pomalým rozhodnutiam, ale v podmienkach existenčnej výzvy jednoducho nemá na výber. Ak si chce Európa zachovať postavenie sily a nestáť sa periférnym objektom, bude musieť konať nekompromisne.

A myslím si, že takáto politika prinesie citeľné výsledky. Ani USA, ani Čína, ani iní hráči nečakajú od Európy radikálne kroky.

Rozšírenie vzťahov s Čínou by sa nemalo len deklarovať, ale aj reálne uskutočňovať. No z pozície variability a sily. V rámci variability už EÚ rokuje s Indiou o dohode o voľnom obchode. Silná východisková pozícia sa už takisto ukazuje, napríklad v nezvyčajne ostrom vyhlásení voči Číne po summite G7. Všetky tieto signály dávajú Číne jasne najavo, že Európa nie je v bezvýchodiskovej situácii a zváži všetky možnosti.

Treba zdôrazniť, že hoci zbližovanie s Čínou by malo prebiehať aktívne a efektívne, ide predovšetkým o silnú vyjednávaciu kartu v strategických rokovaniach so Spojenými štátmi. Cieľom je prinútiť USA prehodnotiť svoj postoj k spojenectvu s Európou. Takéto zmeny môžu nastať aj v dôsledku vnútorných faktorov v USA, ako je nedostatok úspechov administratívy, klesajúca popularita kvôli odmietaniu novej stratégie a v konečnom dôsledku aj úspech Demokratov v nadchádzajúcich voľbách do Kongresu USA.

Takže základnou metódou Európy pri ovplyvňovaní vnútorných zmien v USA bude vypracovanie radikálnych akčných algoritmov, na ktoré Trumpova administratíva nie je pripravená (neočakáva ich) reagovať, a zároveň taktika naťahovania času spojená s miernym sabotovaním Trumpových „kavalérskych útokov“ v akejkoľvek oblasti. Všetky tieto agresívne kroky musia uviaznuť v bahne byrokracie a nekonečných summitov. Ak sa Európe podarí efektívna protikrízová stratégia, Biely dom bude skôr či neskôr nútený meniť ako samotné „MAGA-skrutky“ svojho systému, tak aj svoju politiku.

No zatiaľ najnaliehavejšou otázkou na dosiahnutie skutočnej autonómie Európy a radikálnej zmeny mocenských rovnováh je vytvorenie nezávislého vojenského bloku v rámci EÚ. A ak sa to podarí, Európa bude mať v rukách celý rad tromfov.

• Po prvé, jadrová armáda Spojeného kráľovstva, ktoré síce váži svoje postavenie najbližšieho spojenca USA, no rusko-ukrajinská vojna je strategickým záujmom Koruny. Preto, hoci Londýn bude šikovne moderovať vzťahy medzi USA a Európou vo svoj prospech, zároveň využije historickú šancu stať sa lídrom demokratického sveta. Nedávno sa odohrala zaujímavá geopolitická udalosť, ktorá zostala podcenená – Kanada pozvala kráľa Karola III. na otvorenie parlamentu. Naposledy bol britský panovník prítomný pri otvorení kanadského parlamentu v roku 1957. Zdá sa, že Trumpov tím akosi zabudol, že Kanada je konštitučná monarchia, a teda Trump bude musieť brať ohľad aj na Londýn. A ten sa, mimochodom, snaží svoju šancu naplno využiť – posilňuje geopolitický význam Britského spoločenstva a aliancie CANZUK. Okrem toho, v nových podmienkach by sa Británia za určitých podmienok mohla dokonca vrátiť do Európskej únie.

• Druhým tromfom obranného spojenectva je ukrajinská armáda – v súčasnosti najväčšia a najbojaschopnejšia armáda v Európe, ktorá má priamu expertízu v používaní väčšiny moderných vojenských technológií. Početnosťou môže ukrajinská armáda pokryť všetky naliehavé pozemné potreby Európy. Stačí k nej pridať európske letectvo a vznikne obávaná európska vojenská sila.

• Po tretie, Turecko je pripravené na zložité rokovania s EÚ o svojej účasti na spoločnej európskej obrane. Zdá sa, že Európska únia bude musieť urobiť určité ústupky, a takéto diskusie už prebiehajú. Pokiaľ nad Tureckom visí hrozba obrovskej Ruskej federácie, Ankara zostane „prirodzeným spojencom“ Rumunska a Ukrajiny (odporúčam si zapamätať tento termín v súvislosti s Tureckom), a teda aj Európskeho obranného spojenectva. Turecko je druhou najbojaschopnejšou armádou v Európe, ktorá v súčasnosti v spolupráci s EÚ upevňuje svoj vplyv v Sýrii, čím pôsobí ako protiváha všetkým ostatným aktérom konfliktu – Spojeným štátom, Rusku, Iránu a Izraelu.

P. S. Už bolo oznámené rekordné zvýšenie financovania pre zbrojenie Európy. Podľa tohto plánu by mal byť Európsky obranný blok v priebehu 2 – 3 rokov kompletne prezbrojený a disponovať dvoma jadrovými armádami a dvoma skúsenými „predátormi“ na svojom východnom krídle – Ukrajinou a Tureckom. No ešte potrvá niekoľko rokov, kým sa Európa stane silou, ktorej sa budú ostatní obávať. A pritom už dnes čelí historickým výzvam.