MEDZINÁRODNÉINFORMAČNÉ A ANALYTICKÉ
SPOLOČENSTVO
+ Pripojte sa
Podporte
MEDZINÁRODNÉ
Anastasiia Krugliak, Študentka magisterského štúdia v odbore Medzinárodné riadenie a diplomacia na Sciences Po
Francúzsko vstupuje do prezidentského cyklu pred rokom 2027 v stave politickej fragmentácie. Prezident Macron, ktorý už kvôli obmedzeniu počtu funkčných období nemôže znova kandidovať, sleduje postupný pokles svojej autority: premiéri sa striedali, schvaľovanie rozpočtov narážalo na mŕtvy bod a vláda musela byť vymenená po vyslovení nedôvery v decembri 2024, kedy za jej odvolanie nečakane spoločne zahlasovali zástupcovia krajne pravicového „Národného združenia“ (Rassemblement National, RN) a krajne ľavicového „Nového ľudového frontu“ (Nouveau Front Populaire). To všetko sa odohráva na pozadí nárastu pravicovo-populistických nálad, ktorý sa čoraz častejšie skloňuje v Európskej únii aj mimo nej. V takomto kontexte majú prezidentské voľby v roku 2027 mimoriadny význam. A to nielen pre Francúzsko, ale aj pre Ukrajinu a Európsku úniu.
Najnovší prieskum agentúr Ipsos/BVA, uskutočnený pre denník Le Parisien v dňoch 27. – 28. mája 2026, nám poskytuje pohľad na aktuálnu situáciu. Vo všetkých ôsmich testovaných scenároch v tomto prieskume vedie v prvom kole Jordan Bardella z „Národného združenia“, ktorý v závislosti od ostatných kandidátov získava 33,5 % až 36 %. Avšak 7. júla, po rozhodnutí súdu, Marine Le Pen oznámila, že kandidátkou tejto strany bude ona, a nie Bardella. Momentálne dosahuje podporu na úrovni 31 % až 32 %. Medzi stredopravými kandidátmi si Édouard Philippe stabilne drží 13 % až 19,5 %, zatiaľ čo Gabriel Attal získava 8,5 % až 17,5 %. Na ľavici sa Raphaël Glucksmann pohybuje na úrovni približne 11 – 14 % a Jean-Luc Mélenchon dosahuje 13 % až 13,5 %. Napriek tomu je na hovorenie o úspechu Le Penovej ešte priskoro. Je dôležité analyzovať päť najpravdepodobnejších scenárov vývoja volieb a to, ako môže každý z nich ovplyvniť politiku Francúzska.
Zámery voličov – Prezidentské voľby 2027 (prvé kolo) – Zhrnutie. Zdroj
Jordan Bardella, novozvolený prezident strany Národné zhromaždenie, s Marine Le Penovou po oznámení výsledkov straníckeho kongresu v Paríži vo Francúzsku. Photo: Christian Hartmann/Reuters. Zdroj
Vo svojich 30 rokoch Bardella nikdy nepracoval mimo politiky a po straníckych rebríčkoch stúpal už od tínedžerského veku. V minulosti tvoril pár s Nolwenn Olivier, neterou Marine Le Pen, čo vyvolalo obvinenia z rodinkárstva. V súčasnosti čelí kritike kvôli svojmu romániku s talianskou princeznou Máriou Karolínou Bourbonsko-Obojsicílskou, keďže tento vzťah riskuje naštrbenie jeho starostlivo budovaného obrazu muža z robotníckej triedy. To je dôležité, pretože na rozdiel od Le Penovej, ktorá je dcérou zakladateľa strany Jeana-Marie Le Pena, sa Bardella profiluje ako chlapec z parížskeho predmestia, čo zvyšuje jeho atraktivitu pre voličskú základňu RN.Táto základňa mimochodom pozostáva najmä z voličov z robotníckej triedy s nižšími príjmami, nižším vzdelaním a výrazným pocitom ekonomickej a kultúrnej úzkosti o budúcnosť Francúzska. Mnohí z nich žijú v menších mestách, na vidieku a v bývalých priemyselných regiónoch takzvanej „periférnej Francúzskej republiky“ (la France périphérique – územia vzdialené od Paríža a jeho ekonomického dynamizmu, kde je obzvlášť citeľné rušenie verejných služieb a pocit zanedbania). Stojí za zmienku, že pre víťazstvo Le Penovej alebo Bardellu bude potrebný buď rozpad „republikánskeho frontu“ (neformálnej koalície ľavicových, centristických a umiernených pravicových síl, ktoré sa tradične spájajú v druhom kole volieb, aby zabránili víťazstvu krajnej pravice), alebo mimoriadne politické preskupenie síl.
Silnými stránkami Le Penovej sú vysoká miera poznateľnosti, disciplinovaný jadrný elektoralát a schopnosť mobilizovať protestné hlasy. Jej hlavnými slabinami naopak zostávajú kontroverzný ekonomický program a problematická historická reputácia RN. Je zrejmé, že v tíme zohráva kľúčovú rolu Jordan Bardella. Za hospodársku agendu zodpovedá poslanec Jean-Philippe Tanguy; dôležitú úlohu majú aj Sébastien Chenu, strategický poradca Philippe Olivier a Alexandre Loubet. Zároveň sa strana čoraz aktívnejšie snaží nadviazať spoluprácu s predstaviteľmi veľkého biznisu a štátneho aparátu, aby tak posilnila imidž svojej kompetentnosti.
Pre Francúzsko prináša víťazstvo tímu Le Penovej riziká predovšetkým ekonomického a rozpočtového charakteru. Program RN kombinuje masívne daňové úľavy (zrušenie dane z príjmov fyzických osôb pre osoby mladšie ako 30 rokov, zníženú DPH na energie a základné tovary, zvyšovanie miezd bez sociálnych odvodov) so sľubom vrátiť deficit pod 3 % HDP do roku 2030. Pre populistov je pritom príznačná absencia bližších podrobností o zodpovedajúcich škrtoch vo výdavkoch. Analytické centrum Asterès varuje, že deficit by namiesto toho mohol vzrásť na 6,4 % HDP a štátny dlh by v strednodobom horizonte mohol presiahnuť 117 % HDP. Podľa odhadov Allianz Research navyše deklarované zdroje financovania (boj proti podvodom, zníženie príspevku do rozpočtu EÚ) pokrývajú iba časť plánovaných výdavkov. Riziko uznávajú aj vo vnútri samotnej strany: ekonomický poradca RN Mathias Renault verejne označil reakciu finančných trhov za „hlavný problém“ programu. Ďalší vnútorný rozpor spočíva v snahe spojiť protekcionizmus (moratórium na obchodné dohody EÚ, plán „80 % francúzskych produktov v školských jedálňach“) so súčasným zbližovaním sa s veľkým biznisom. Napríklad v apríli 2026 strana v tomto smere vyvinula značnú aktivitu: 20. apríla 2026 Bardella po prvýkrát absolvoval oficiálny obed s vedením Medef (hlavná organizácia zamestnávateľov vo Francúzsku). O niekoľko dní skôr večerala Le Penová s lídrami indexu CAC 40 (40 najväčších verejne obchodovateľných spoločností vo Francúzsku), vrátane Bernarda Arnaulta (LVMH) a Patricka Pouyanného (TotalEnergies), v snahe „uistiť a upokojiť“ podnikateľov.
Ekonómovia považujú túto kombináciu protekcionizmu a trhovej rétoriky za neudržateľnú, keďže Francúzsko je jedným z hlavných exportérov v rámci EÚ a brzdenie obchodu by zasiahlo práve tie francúzske malé a stredné podniky, ktoré program sľubuje chrániť.
Pokiaľ ide o vzťahy s EÚ, program Le Penovej predpokladá zásadné odmietnutie úlohy Francúzska ako jedného z dvoch „motorov“ európskej integrácie v prospech modelu „Európy národov“. Le Penová nepresadzuje len reformu EÚ, ale priamo likvidáciu jej nadnárodného výkonného orgánu – Európskej komisie ako takej. V jej koncepcii by sa Komisia transformovala na „Generálny sekretariát Rady“, teda na čisto technický aparát bez práva legislatívnej iniciatívy a bez nadnárodných právomocí. Namiesto Únie s vlastnými inštitúciami predpokladá jej vízia vytvorenie medzivládnej „Aliancie národov“. V takejto Aliancii by každé rozhodnutie vyžadovalo konsenzus suverénnych štátov a francúzske ústavné právo by získalo prioritu pred právom EÚ. Praktické dôsledky tohto modelu by boli pre EÚ štrukturálne devastačné, keďže práve Európska komisia je motorom jednotného trhu, koordinátorom sankčnej politiky, orgánom vedúcim obchodné rokovania v mene 27 krajín a garantom rovnakých podmienok hospodárskej súťaže. Jej nahradenie medzivládnym formátom znamená návrat k logike OSN, kde môže akékoľvek rozhodnutie zablokovať jediný hráč.
V priemyselnej sfére Le Penová presadzuje princíp „najlepšieho atléta“: rozdelenie spoločných francúzsko-nemeckých projektov (ako je SCAF) medzi najefektívnejších národných výrobcov namiesto kooperácie. To odporuje kurzu EÚ na integráciu obranného sektora a nadobudnutie vlastnej bezpečnostnej subjektivity. Európa už pritom nastavila kurz úplne iným smerom. Le Penová chce taktiež znížiť francúzsky príspevok do rozpočtu EÚ, ktorý je v súčasnosti po Nemecku druhý najväčší, čo by oslabilo EÚ ako inštitúciu. Spolu s Bardellom majú navyše jednu z najprísnejších vízií migračnej politiky v Európe a presadzujú:radikálne obmedzenie legálnej imigrácie, ukončenie programov spájania rodín, zrušenie práva na občianstvo narodením (ius soli), reformu azylového práva V tejto otázke majú v EÚ potenciálnych spojencov – Maďarsko, Rakúsko a Taliansko. Zároveň je však dôležité poznamenať, že RN nenastavuje nový trend, ale skôr posilňuje už existujúci posun doprava v migračnej politike EÚ. Zároveň tým upevňuje rozkol medzi dvoma tábormi krajnej pravice: tými, ktorí sú pripravení hrať podľa pravidiel EÚ a presadzovať tvrdú líniu zvnútra (Giorgia Meloni), a tými, ktorí akúkoľvek efektivitu týchto pravidiel odmietajú (Viktor Orbán, Marine Le Pen a Jordan Bardella).
Podpora Ukrajiny zo strany Francúzska by sa v prípade ich víťazstva s najväčšou pravdepodobnosťou obmedzila a podmienila ďalšími požiadavkami. Frakcia Le Penovej v Európskom parlamente už vo februári 2026 hlasovala proti odblokovaniu úveru EÚ pre Kyjev vo výške 90 miliárd eur. Ona sama verejne odmieta spoločné rozpočtové financovanie s odvolaním sa na „peniaze, ktoré Francúzsko nemá“ a vystupuje proti vstupu Ukrajiny do NATO a EÚ. To približuje jej postoj k pozícii, ktorú dlhodobo demonštruje maďarský premiér Viktor Orbán.
Toto dobrovoľné zúženie ambícií Francúzska v oblasti líderstva v EÚ by však pravdepodobne podnietilo iných regionálnych lídrov vyplniť vzniknuté vákuum. Nemecko by v takom prípade prevzalo väčší podiel vedenia v EÚ, zatiaľ čo Spojené kráľovstvo by prehĺbilo svoju bilaterálnu úlohu pri koordinácii európskej podpory Ukrajine.
Okrem toho sú možnosti akéhokoľvek francúzskeho prezidenta obmedzené Ústavnou radou, Senátom a parlamentnou aritmetikou. Preto by bola realizácia radikálnych zmien v krátkodobom horizonte náročnou úlohou aj v prípade víťazstva Le Penovej. Súčasné Národné zhromaždenie, ktoré je najroztrieštenejšie v histórii Piatej republiky, predstavuje prakticky neprekonateľnú koalíciu voči akejkoľvek vláde RN, keďže ľavica a centristi sú spoločne dostatočne silní na vyslovenie nedôvery. Jediným spôsobom, ako túto aritmetiku obísť, by bolo okamžité rozpustenie parlamentu po prezidentských voľbách a stávka na nové legislatívne voľby, ktorých výsledok však zostáva nepredvídateľný.
Edouard Philippe na tlačovej konferencii v Nimes 26. júna 2024. Photo: Mikael Anisset/ MAXPPP
Hlavnými výhodami Édouarda Philippa sú rozsiahle vládne skúsenosti, povesť kompetentného manažéra štátu a schopnosť spájať umiernených voličov. Jeho slabým miestom naopak zostáva fakt, že je spájaný s nepopulárnymi reformami z Macronovej éry, ako aj náročnosť úlohy ponúknuť voličom badateľne nový politický kurz. Philippe sa opiera o stranu Horizons a tím skúsených vládnych činiteľov a zákonodarcov, medzi ktorými majú mimoriadne postavenie jeho dlhoročný politický poradca Gilles Boyer a bývalý minister Christophe Béchu.
Pre Francúzsko by prezidentstvo Philippa znamenalo pokračovanie rozpočtovej disciplíny, avšak v menej konfrontačnej podobe, než akú presadzuje Le Penová. Jeho ekonomický program zahŕňa zníženie produkčných daní a zrušenie sociálnych odvodov na nadčasy. Zároveň plánuje zakotviť do ústavy takzvané „zlaté pravidlo“ o obmedzení rozpočtového deficitu a zaviesť prvok kapitalizácie do dôchodkového systému, pričom nevylučuje ani zvýšenie veku odchodu do dôchodku na 67 rokov.
Philippov program síce ponúka tieto systémové odpovede (dôchodkovú reformu, rozpočtové „zlaté pravidlo“, zníženie produkčných daní), avšak francúzski voliči očakávajú predovšetkým odpoveď na inú otázku: prečo im na konci mesiaca nezostávajú peniaze (vzhľadom na relatívne nízku kúpnu silu). Tento rozpor medzi tým, čo kandidát ponúka, a tým, čo voličov reálne trápi, predstavuje jedno z hlavných rizík jeho kampane. Osobitné riziko spočíva v deklarovanej metóde realizácie programu. Philippe totiž plánuje ihneď po svojom zvolení rozpustiť parlament a vypísať tri referendá: o dôchodkovej reforme, o rozpočtovom „zlatom pravidle“ a o rozšírení možnosti využívať vládne dekréty (ordonnances) v oblastiach zdravotníctva, školstva a justície. Tento postup môžu niektorí vnímať ako pokus obísť parlamentné brzdy, ktoré v minulosti blokovali Macronove reformy.
Pokiaľ ide o EÚ ako celok, Philippe je hlboko oddaný „francúzsko-nemeckému tandemu“. Hovorí plynule po nemecky, časť štúdií strávil v Bonne a ako premiér verejne obhajoval Aachenskú zmluvu z roku 2019 pred obvineniami zo strany RN zo „zrady suverenity“. Taktiež pomáhal presadzovať spoločný francúzsko-nemecký plán obnovy po pandémii vo výške 500 miliárd eur. Philippe opisuje francúzsko-nemecké partnerstvo ako základnú podmienku na prekonanie európskych kríz.
Takéto nastavenie je priamym opakom logiky Le Penovej, ktorá presadzuje rozdeľovanie projektov namiesto kooperácie. Keďže Philippe vyzýva na hlbšiu integráciu, v oblasti obrany navrhuje zaviesť takzvanú európsku preferenciu pri nákupoch zbraní, pričom zdôrazňuje potrebu unifikovanejšej a silnejšej európskej armády. Na medzinárodnom veľtrhu obrany a bezpečnosti Eurosatory v júni 2026 vyhlásil, že Francúzsko musí vyrábať viac munície. Týmto jasne pomenoval bezpečnostnú situáciu v Európe – súčasná úroveň obrannej pripravenosti (priemyselnej aj inštitucionálnej) totiž nezodpovedá miere existujúcich hrozieb.
Philippe sa usiluje o prestavbu francúzskej migračnej politiky a rozchod s doterajšou dynamikou, ktorú považuje za príliš pasívnu. Chce dať štátu právomoc sám si vyberať, koho prijme a v akom množstve. Jeho program predpokladá: cielenú legálnu imigráciu za prácou podľa potrieb trhu práce, reformovanú integráciu prostredníctvom vzdelávania a prístupu k bývaniu, zrýchlené azylové konania s jasným rozlíšením medzi utečencami a ekonomickými migrantmi, prísnejšie pravidlá pre spájanie rodín, rýchlejšie vykonávanie rozhodnutí o vyhostení a väčšiu kontrolu nad nelegálnou migráciou
Uznáva síce, že Francúzsko z ekonomických dôvodov určitú mieru imigrácie potrebuje, trvá však na tom, že musí byť pod oveľa prísnejšou kontrolou. Realizácia tohto programu by však narazila na parlamentný pat. Migračná legislatíva patrí vo francúzskom parlamente medzi najviac polarizujúce témy: ľavica systematicky blokuje akékoľvek sprísňovanie kontroly, zatiaľ čo RN bude hlasovať výhradne za svoju vlastnú, omnoho radikálnejšiu verziu reforiem. Pre Philippa to znamená, že by potreboval buď rozpustenie parlamentu a nové voľby, alebo bolestivé kompromisy, ktoré by rozmyli samotnú podstatu reformy. Názorným príkladom je skúsenosť Macrona, ktorého imigračný zákon z roku 2024 prešiel až po tom, čo doň pravica presadila zmeny, ktoré centristi považovali za príliš tvrdé.
Ukrajina sa stala výrazným prvkom Philippovej predvolebnej stratégie len relatívne nedávno. V máji 2026 navštívil Kyjev, kde sa stretol s prezidentom Zelenským a verejne podporil vstup Ukrajiny do NATO, ako aj nasadenie európskych jednotiek po skončení vojny. Na rozdiel od Raphaëla Glucksmanna alebo Gabriela Attala, ktorí z podpory Ukrajiny konzistentne robia jeden z kľúčových pilierov svojej zahraničnopolitickej rétoriky, Philippe vníma ukrajinskú otázku predovšetkým v kontexte širšej európskej bezpečnosti a posilňovania NATO. Jeho nedávna cesta do Kyjeva bola skôr signálom vernosti súčasnému Macronovmu kurzu než dôkazom toho, že by Ukrajina bola centrálnou témou jeho vlastnej prezidentskej kampane. Je tu však jeden podstatný rozdiel: Philippe sa vyhýba „strategickej nejednoznačnosti“ (ambiguïté stratégique), ktorá sa stala charakteristickým znakom Emmanuela Macrona.
Gabriel Attal po vymenovaní za premiéra Francúzska. Zdroj
Výhodami Attala sú mladosť, silné komunikačné zručnosti a jasný proeurópsky postoj. Jeho kritici naopak poukazujú na relatívne krátke manažérske a vládne skúsenosti a na tesné prepojenie s odkazom Macronovho prezidentovania. Očakáva sa, že Attal sa bude opierať o značnú časť kádrového rezervu macronistického tábora, najmä o politikov so skúsenosťami z vlády a európskych inštitúcií. Významnú rolu v jeho tíme zohrávajú bývalý minister zahraničných vecí Francúzska Stéphane Séjourné, jeden z kľúčových architektov európskeho smerovania Macronovej politiky, expert na európsku politiku Pierre-Alexandre Anglade, bývalý minister priemyslu Roland Lescure a bývalá hovorkyňa vlády Prisca Thevenot. Toto personálne zázemie mu poskytuje silný tím pre otázky európskej integrácie, ekonomiky a verejnej správy.
Pre Francúzsko by prezidentstvo Attala znamenalo dynamickejší variant rovnakej reformnej línie, akú presadzuje Philippe, avšak s výraznejším dôrazom na štrukturálne zmeny na trhu práce a v školstve. Jeho program zatiaľ nemá jasne definované rozpočtové mantinely, preto platforma ÉlyséeScope klasifikuje jeho scenár ako pokračovanie doterajšej vládnej trajektórie (PSMT). Jeho program predpokladá zvyšovanie miezd prostredníctvom logiky „práva na brutto“, čo by vytvorilo ekvivalent trinásteho platu, ako aj reformu Zákonníka práce a zrušenie obmedzení na nadčasy.
Podobne ako Philippe, aj Attal zaujíma v otázke imigrácie stredopravý postoj a verejne odmietol niekdajšiu Macronovu logiku „aj jedno, aj druhé“ (en même temps), pričom sa profiluje ako rázny aktér. Attal navrhuje uprednostniť pracovnú imigráciu pred spájaním rodín a zaviesť jasné pravidlá: každoročné určovanie potrieb trhu práce v spolupráci s odbormi a zamestnávateľskými zväzmi (takzvanými sociálnymi partnermi, ktorí sa tradične podieľajú na regulácii francúzskeho trhu práce), kóty schvaľované parlamentom, bodový systém podľa kanadského vzoru. Jeho heslom je: „prijímať menej, ale prijímať lepšie“. Na rozdiel od Philippa však neoznámil plány na okamžité rozpustenie parlamentu ani na spustenie série referend, čo síce znižuje riziko vnútroštátnej inštitucionálnej konfrontácie, no zároveň necháva otvorenú otázku, ako mieni prekonávať parlamentné brzdy, ktoré blokovali reformy už počas Macronovej éry.
Attal je presvedčeným federalistom a integračniarom. Na veľtrhu Eurosatory v júni 2026 predstavil spoločne s Philippom svoju víziu obrannej politiky, v ktorej kládol dôraz na potrebu zvýšenia výrobných kapacít a priemyselnej autonómie Francúzska. Na rozdiel od Le Penovej neobhajuje princíp „najlepšieho atléta“ a nenavrhuje nahradiť spoločné projekty rozdelením sfér vplyvu. Vo všeobecnosti zastáva názor, že krajiny EÚ by mali svoju obranu „deamerikanizovať“. Je príznačné, že spomedzi všetkých posudzovaných kandidátov je to práve Attal, kto najotvorenejšie formuluje tento strategický cieľ – teda zníženie závislosti od amerických systémov a rozhodnutí v prospech autonómneho európskeho potenciálu. To odlišuje jeho pozíciu od Mélenchona (ktorý tiež vystupuje proti NATO, avšak z antiatlantických, nie proeurópskych pohnútok) a od Philippa (ktorý akcentuje budovanie výroby bez toho, aby Spojené štáty explicitne menoval ako problém).
Pokiaľ ide o Ukrajinu, Attal patrí medzi najvýraznejšie hlasy na podporu Kyjeva spomedzi francúzskych kandidátov. Attal, ktorého rodinné korene siahajú do Odesy, vedie parlamentnú skupinu priateľstva s Ukrajinou a voči ruskej agresii zaujíma podstatne tvrdší postoj, než aký vykazuje veľká časť francúzskej politickej elity.
Jeho prezidentstvo by pravdepodobne znamenalo nielen zachovanie francúzskej pomoci Ukrajine, ale aj jej aktívne presadzovanie na európskej úrovni. Na rozdiel od Édouarda Philippa, u ktorého sa proukrajinská pozícia sformovala ako výrazný prvok stratégie až relatívne neskoro, Attal túto oddanosť demonštruje systémovo a konzistentne.
Prejav poslanca Európskeho parlamentu Raphaela Glucksmanna po oznámení výsledkov volieb do Európskeho parlamentu. Photo: Sameer Al-Doumy / AFP. Zdroj
Silnými stránkami Glucksmanna sú dôsledný proeurópsky postoj, autorita v oblasti zahraničnej politiky a podpora Ukrajiny, zatiaľ čo jeho hlavnou výzvou zostáva obmedzená voličská základňa a náročnosť konsolidácie celého francúzskeho ľavicového tábora. Glucksmann sa opiera o tím proeurópskych sociálnych demokratov zo svojej strany, medzi ktorými zohrávajú kľúčovú rolu spolupredsedníčka strany Aurore Lalucq a spoluzakladateľ hnutia Jo Spiegel. Dôležitým politickým spojencom zostáva taktiež líder Socialistickej strany Francúzska Olivier Faure, pričom spolupráca s ním sa stala jedným z faktorov zblíženia Place Publique a socialistov po voľbách do Európskeho parlamentu v roku 2024. To poskytuje Glucksmannovi politickú oporu v radoch proeurópskych ľavicových síl.
Glucksmannovo prezidentstvo by pre Francúzsko znamenalo pokus o realizáciu obnoveného sociálnodemokratického programu v podmienkach mimoriadne zložitej rozpočtovej reality. Jeho ekonomická platforma počíta so zvýšením minimálnej mzdy a revíziou dôchodkovej reformy z roku 2023 (zrušením zvýšenia veku odchodu do dôchodku na 64 rokov) na úkor prísnejšieho zdanenia veľkého kapitálu a nadmerných ziskov. Analytici upozorňujú na štrukturálny rozpor medzi nákladnými záväzkami jeho programu a potrebou znížiť deficit, ktorý už presahuje 5 % HDP: Glucksmann na rozdiel od Philippa nestavia rozpočtovú disciplínu do centra svojho programu. Zároveň je jeho výhodou relatívne jasná sociálna základňa a menšia zraniteľnosť voči obvineniam z „ľavicového populizmu“ než v prípade Mélenchona, čo otvára podstatne širšie koaličné možnosti.
Glucksmann zastáva voči imigrácii oveľa miernejší postoj ako Philippe alebo Attal: odmieta sprísnenie kontroly ako hlavnú odpoveď na migračnú otázku, pričom namiesto toho kladie dôraz na integráciu a boj proti diskriminácii, hoci uznáva, že „usadiť sa vo Francúzsku nie je všeobecné právo“. Glucksmann chce tiež vyriešiť otázku migračných debát zorganizovaním „ľudového konventu“ s občanmi vybranými žrebom, ktorí budú oboznámení s demografickými, ekonomickými a bezpečnostnými údajmi a požiadaní o vyjadrenie svojho postoja. To robí jeho program v tejto oblasti najodlišnejším od RN (Národné združenie), no zároveň najzraniteľnejším z hľadiska širšieho vnímania voličmi v podmienkach, keď imigrácia zostáva jednou z kľúčových tém vyvolávajúcich obavy francúzskych voličov.
Glucksmann podporuje prehĺbenie obrannej spolupráce na úrovni EÚ, vrátane spoločného obstarávania zbraní a rozvoja jednotného obranného potenciálu. Zároveň by však jeho ľavicová identita mohla skomplikovať presadzovanie zvyšovania výdavkov na obranu v rámci Francúzska, keďže tradične ľavicoví voliči sa k militarizácii rozpočtu stavajú negatívnejšie. Presadzuje tiež, aby EÚ nahradila jednomyseľné hlasovanie hlasovaním kvalifikovanou väčšinou. Táto pozícia zodpovedá vízii federalistického krídla EÚ, ktoré vníma právo veta ako jednu z hlavných inštitucionálnych bariér pre premenu Únie na samostatnejšieho geopolitického aktéra.
Pre Ukrajinu by bolo Glucksmannovo prezidentstvo veľmi priaznivým scenárom. Glucksmann podporuje Ukrajinu systematicky a od samého začiatku: osobne bol prítomný na Majdane v rokoch 2013 – 2014, aktívne sa podieľal na práci Parlamentného výboru pre pridruženie EÚ – Ukrajina a verejne vyzýval na maximálnu vojenskú a finančnú podporu Kyjeva, vrátane okamžitého embarga na ruské energetické suroviny. Navyše je jeho meno s Ukrajinou spojené aj prostredníctvom jeho bývalej manželky Eky Zguladze, ktorá zastávala post prvej námestníčky ministra vnútra Ukrajiny.
Vodca strany France Inconquer Jean-Luc Mélenchon na straníckom zhromaždení v meste Angers, 5. februára 2025. Photo: Jean-François Monier / AFP. Zdroj
Hlavnou výhodou Mélenchona je schopnosť mobilizovať disciplinovaný a oddaný voličský segment, zatiaľ čo jeho radikálne ekonomické a zahraničnopolitické názory výrazne obmedzujú možnosť prilákať centristických voličov v druhom kole. Mélenchon sa opiera o úzky kruh najbližších spolupracovníkov z „Nepoddajného Francúzska“, medzi ktorými sú koordinátor strany Manuel Bompard, predsedníčka parlamentnej frakcie Mathilde Panot, poslanec Éric Coquerel a podpredsedníčka Národného zhromaždenia Clémence Guetté. „Autoritársky štýl“ zabezpečuje vysokú vnútornú disciplínu, no zároveň posilňuje povesť hnutia ako centralizovanej politickej sily, ktorá je do značnej miery závislá od samotného Mélenchona.
Mélenchonovo prezidentstvo by pre jeho krajinu znamenalo najradikálnejší rozchod s rozpočtovou a ekonomickou líniou všetkých predchádzajúcich vlád. Jeho program počíta zo skrátením pracovného týždňa z 35 na 32 hodín, znížením veku odchodu do dôchodku na 60 rokov, masívnym znárodnením strategických sektorov a zavedením „pravidla 1 ku 20“ (obmedzenie rozdielu medzi najnižšou a najvyššou mzdou vo firmách). Analytické centrum Institut Montaigne odhadovalo analogický program z roku 2022 ako program, ktorý by viedol k nárastu deficitu o viac ako 250 miliárd eur ročne, čo je úroveň porovnateľná snáď len s výdavkami počas obdobia pandémie. Reakcia finančných trhov a partnerov v EÚ na takýto kurz by bola prudká a pravdepodobne okamžitá.
Mélenchon zastáva diametrálne odlišný postoj k imigrácii v porovnaní s RN a dokonca aj v porovnaní s Philippom a Attalom: vystupuje proti akýmkoľvek obmedzeniam imigrácie, pričom samotné nastolenie otázky „kontroly“ považuje za xenofóbne, a namiesto toho navrhuje masívny program legalizácie nelegálnych migrantov. Scenár „republikánskeho frontu“ proti RN by bol v jeho prípade oveľa menej spoľahlivý než u iných ľavicových kandidátov, keďže časť centristických voličov by odmietla za neho hlasovať, a to aj s cieľom zastaviť Le Penovú.
Jeho pozícia je vo svojej podstate euroskeptická, hoci nie antieurópska v zmysle vystúpenia z EÚ. Mélenchon presadzuje „revíziu Lisabonskej zmluvy“. Jeho stratégiou je takzvaná „európska neposlušnosť“: uplatňovať svoj program aj v prípade, že porušuje pravidlá EÚ (pakt stability, smernice o hospodárskej súťaži), a vyjednávať z pozície sily. Plán počíta s odstúpením od platných zmlúv, ak vyjednávania zlyhajú, no zostáva nejasné, čo by bolo s euróm a spoločným trhom. Znamená to odmietnutie pravidla 3-percentného rozpočtového deficitu, zrušenie pravidiel hospodárskej súťaže (čo znemožňuje opätovné znárodnenie sektorov), odstúpenie od obchodných dohôd EÚ a odmietnutie princípu nadradenosti práva EÚ nad francúzskym ústavným právom. Právne pritom revízia Lisabonskej zmluvy vyžaduje jednomyseľný súhlas všetkých 27 krajín, teda bez akéhokoľvek veta, čo je nemožné. „Plán B“ (jednostranná neposlušnosť) je tak faktickým konfliktom s právnym základom EÚ, ktorý by Francúzsko postavil do pozície analogickej Maďarsku, avšak s oveľa väčšími následkami.
Presadzuje radikálnu revíziu, alebo skôr ignorovanie Lisabonskej zmluvy (právneho základu EÚ), zrušenie „paktu stability“ a úplné odmietnutie rozpočtových pravidiel EÚ, čo by viedlo k priamemu konfliktu s Berlínom a Bruselom. Pokiaľ ide o spoločnú obranu, Mélenchon je otvoreným kritikom akéhokoľvek zvyšovania vojenských výdavkov EÚ, ktoré vníma ako „militarizáciu Európy“, čo robí jeho pozíciu zásadne nezlučiteľnou so smerovaním, ktoré v posledných rokoch obhajujú Berlín, Varšava a pobaltské krajiny. V otázke NATO presadzuje odchod Francúzska z integrovaného velenia a celkovo dištancovanie sa od transatlantických bezpečnostných štruktúr.
Mélenchon dôsledne vystupuje proti dodávkam zbraní Ukrajine, čo označuje za riziko eskalácie, a blokuje akékoľvek iniciatívy, ktoré by mohli Francúzsko zapojiť do aktívnejšej roly. Napríklad LFI hlasovala proti francúzsko-ukrajinskej bilaterálnej bezpečnostnej dohode (marec 2024), zatiaľ čo RN sa vtedy iba zdržala hlasovania. Mélenchonovo prezidentstvo by preto neznamenalo len oslabenie podpory Ukrajiny – mohlo by viesť k aktívnemu francúzskemu brzdeniu koordinačných mechanizmov EÚ na podporu Kyjeva. To štrukturálne približuje tento scenár k maďarskému modelu Viktora Orbána, avšak s väčšou váhou, keďže veto alebo pasívna sabotáž zo strany Francúzska v Rade EÚ by mali neporovnateľne vážnejšie následky.
Volebný proces v roku 2027 sa bude odvíjať v kontexte niekoľkých vzájomne prepojených trendov, z ktorých každý môže výrazne zmeniť konečný výsledok. Nižšie vysvetľujeme tie hlavné z nich.
Polarizácia a fragmentácia Francúzska politika vstupuje do volebného cyklu v stave súčasnej polarizácie a fragmentácie. Ľavicová politická skupina zostáva hlboko rozštiepená: iba časť sympatizantov LFI by akceptovala líderskú pozíciu Glucksmanna, zatiaľ čo len časť sympatizantov PS (Socialistickej strany) by prijala lídrandstvo Mélenchona. Centrum je fragmentované medzi Philippa a Attala. Táto fragmentácia môže zahrať v prospech RN dvojnásobne: po prve v prvom kole – rozptýlením hlasov vládneho tábora medzi viacerých kandidátov; po druhé v druhom kole – umožnením RN súperieť s menej legitímnym protivníkom.
Súdny faktor a štrukturálna neistota Medzi kľúčové neistoty volebného procesu sa zaradil súdny verdikt v kauze Le Penovej. Rozhodnutie Odvolacieho súdu v Paríži o jej vine a práve kandidovať, ako aj jej následné rozhodnutie osobne sa zúčastniť na voľbách (namiesto nominácie Bardellu), odstránili neistotu vo vnútri tábora RN, pokiaľ ide o kandidatúru v prezidentských voľbách.
Protiklad „Pro-EÚ vs. Anti-Brusel“ ako nová línia rozdelenia Niektorí analytici predpovedajú, že voľby v roku 2027 sa môžu premeniť na hlasovanie „za alebo proti EÚ“: iba 9 % Francúzov si myslí, že EÚ by mala dostať viac právomocí na riešenie národných problémov, čo odráža trend národného uzatvárania sa do seba, ktorý je vo Francúzsku výraznejší než v susedných krajnych. Podľa údajov Eurobarometra (2025) iba 30 % Francúzov deklaruje pozitívny vzťah k EÚ, čo je o 6 percentuálnych bodov menej ako na jar toho istého roku a výrazne pod priemerom EÚ (42 %). Iba 27 % Francúzov dôveruje EÚ v porovnaní so 48-percentným priemerom v celej Únii, čo predstavuje jeden z najnižších ukazovateľov spomedzi členských štátov. V širšom európskom kontexte je suverenizmus celoeurópskym trendom: v Nemecku sa AfD stala druhou najvplyvnejšou silou po Kresťanskodemokratickej únii (CDU) a v Taliansku je Meloniovej Fratelli d’Italia už teraz najvplyvnejšou stranou.
Nestabilita ako predvolebné pozadie Podľa prieskumu Nadácie Jeana Jaurèsa (apríl 2026) sú „voliči unavení z bezmocnosti výkonnej moci, pričom dopyt po zmene je silný“ a prezidentské voľby v roku 2027 „sľubujú byť momentom výraznej mobilizácie“. Tri roky nestabilných vlád, rozpočtových slepých uličiek a nefungujúcich parlamentných väčšín formujú pre všetkých kandidátov rovnaký kontext: každý sám seba ponúka ako osobitú a jedinečnú odpoveď na chaos.
Skôr než urobíme závery, stojí za to pristaviť sa pri otázke limitov predvolebných prieskumov, ktoré v posledných volebných cykloch opakovane poskytovali nepresný obraz o konečnom výsledku. Súčasnú situáciu je ľahké mylne vnímať ako už rozhodnutú, hoci v skutočnosti to tak nie je. Joseph de Weck, pridružený vedecký pracovník Nemeckej spoločnosti pre zahraničnú politiku (DGAP), vo svojom článku pre The Guardian v máji 2026 varoval pred fatalistickým predpokladom, že víťazstvo krajnej pravice je nevyhnutné, a upozornil na dve historické lekcie, ktoré netreba zabúdať. Prvou je jav, ktorý sa niekedy označuje ako obrátená hanblivosť krajne pravicového voliča: kým tradične sa predpokladá, keď sa voliči krajnej pravice môžu tajiť svojimi skutočnými preferenciami, vo francúzskom kontexte sa neraz prejavoval opačný trend – voliči RN ochotne deklarujú svoje zámery v prieskumoch, no nie vždy túto podporu premenia na víťazstvo v druhom kole, keď sa aktivuje „republikánsky front“. Skutočná otázka, rovnako ako v rokoch 2022, 2017 a 2002, znie, kto postúpi do druhého kola a kto dokáže konsolidovať hlasy voličov stojacich proti RN.
Druhé - pochádza z prezidentských volieb v roku 2012, keď bol François Hollande v analogickej fáze kampane vnímaný politickou a mediálnou elitou ako príliš nevýrazný, skompromitovaný a slabý, no napriek tomu sa nakoniec stal prezidentom. Záverom nie je to, že každý outsider nevyhnutne vyhrá, ale to, že istota v prognózach je jednou z najnebezpečnejších chýb vo francúzskej politike.
Na druhej strane, komunálne voľby v marci 2026 boli pre Le Penovej RN dôležitým míľnikom, keďže strana po prvýkrát získala kontrolu vo viac než 60 samosprávach. Zároveň to však môže priniesť aj potenciálne riziká pre jej kampaň. Podobne, ako britská strana Reform UK po hlučnom úspechu v miestnych voľbách narazila na sklamanie časti voličov z ich lokálneho riadenia, priepasť medzi protestným hlasovaním a reálnym výkonom správy sa môže stať politickou výzvou aj pre RN.
Prieskumy sú len snímkou spoločenských nálad v konkrétnom momente. A keďže rok v politike je veľmi dlhá doba, len čas ukáže, kto sa stane budúcim prezidentom Francúzska.
V polovici roka 2026 zostáva favoritkou prvého kola predstaviteľka „Národného združenia“ Marine Le Penová. Jediným a najviac rozhodujúcim faktorom v roku 2027 nebude prvé miesto Le Penovej v prvom kole, ale to, či umiernená ľavica, centristi a umiernená pravica dokážu postaviť jediného silného spoločného kandidáta schopného ju zastaviť. V prípade ich jednoty sa ako najpravdepodobnejší kompromisný variant javí Édouard Philippe, hoci medzi alternatívami sa zvažujú aj Gabriel Attal a Raphaël Glucksmann. V každom prípade, ak jeden z týchto troch dokáže konsolidovať celú voličskú základňu stojacu proti RN a postúpiť do druhého kola, „republikánsky front“ sa s veľkou pravdepodobnosťou okolo neho zjednotí s jednoliatosťou, ktorá je pre francúzsku politiku nezvyčajná, a šance Le Penovej na víťazstvo výrazne klesnú. Naopak, v prípade pretrvávajúcej roztrieštenosti šance Le Penovej na víťazstvo prudko vzrastú.
Bez ohľadu na to, kto sa stane prezidentom, možnosti realizácie predvolebných programov budú výrazne obmedzené ekonomickou a inštitucionálnou situáciou. Francúzsko už teraz vykazuje deficit štátneho rozpočtu nad 5 % HDP a nachádza sa v procedúre nadmerného deficitu Európskej únie, čo podstatne zužuje priestor pre rozsiahle rozpočtové iniciatívy. Okrem toho bude každý prezident nútený brať do úvahy parlamentnú aritmetiku, pozíciu vlády a požiadavky európskych fiškálnych pravidiel. To znamená, že realizovať nákladné predvolebné sľuby bude oveľa náročnejšie ako počas predchádzajúcich prezidentských kampaní.
Voľby v roku 2027 rozhodnú nielen o osobe budúceho prezidenta, ale aj o tom, do akej miery si Francúzsko zachová rolu jedného z hlavných centier európskej integrácie, rozvoja spoločnej obrannej politiky, podpory Ukrajiny a formovania bezpečnostnej architektúry Európy.
Možno vás bude zaujímať
