Ako sa Európska únia zbavuje energetickej závislosti od Ruska?

Photo: ua.depositphotos.com

K roku 2021 zabezpečovala Ruská federácia pre Európu približne 40 % dovážaného plynu, viac ako štvrtinu ropy a viac než polovicu čierneho uhlia. V jednotlivých krajinách strednej a východnej Európy dosahovala závislosť od ruského plynu 80–100 %. „Rosatom“ si udržiaval kľúčové pozície v dodávkach jadrového paliva a vo výstavbe jadrových elektrární v rade členských štátov EÚ. Tento model zaručoval stabilné objemy a konkurencieschopné ceny, čo bolo dlhé roky vnímané ako optimálne riešenie. Zároveň však vytváral strategickú zraniteľnosť: značná časť krajín EÚ bola závislá od jediného dodávateľa, ktorý opakovane používal energetické suroviny ako politický nástroj.

Plnoformátová invázia Ruska na Ukrajinu postavila EÚ pred jasnú dilemu: buď si zachovať závislosť a fakticky financovať agresora, alebo demontovať energetický systém, ktorý sa budoval pol storočia. Problém však nespočíval len v technickej náročnosti rýchleho nahradenia obrovských objemov ruského plynu, ropy a uhlia, z ktorých Európa desaťročia žila, ale aj v tom, že akékoľvek omeškanie by znamenalo nielen ekonomické straty, ale aj priamu hrozbu pre politickú jednotu a bezpečnosť kontinentu.

V reakcii na plnoformátové napadnutie Ukrajiny a eskaláciu energetického vydierania spustila Európska únia v máji 2022 plán REPowerEU, ktorý sa v roku 2025 transformoval na plnohodnotnú cestovnú mapu s jasnými termínmi: úplné odmietnutie dovozu ruských fosílnych palív do konca roku 2027. Tento strategický obrat, podporený 19. balíkom sankcií z 23. októbra 2025, nielenže rozkladá starú závislosť, ale mení energetickú krízu na katalyzátor zelenej transformácie, kde sa diverzifikácia zdrojov, úspory a obnoviteľná energetika stávajú piliermi novej architektúry bezpečnosti.

Za tri a pol roka vojny EÚ znížila dovoz ruského plynu (potrubného aj LNG) zo 45 % v roku 2021 na 13 % v druhom štvrťroku 2025. Takáto dynamika nielen oslabuje finančnú bázu ruskej agresie, ale tiež ukazuje, ako Európa – napriek rastu dovozu LNG z USA (45 % zo 100+ mld. m³ v roku 2024) – balansuje medzi urgentnou náhradou a dlhodobou odolnosťou.

Kľúčové etapy transformácie: od šoku po legislatívne zakotvenie

REPowerEU ako nástroj geoekonomickej odolnosti sa sústreďuje na tri piliere: zrýchlenú diverzifikáciu, rozvoj zelenej energetiky a prísnu úsporu. Zákaz dovozu ruského plynu (vrátane LNG) nadobúda postupný charakter: od 1. januára 2026 – pre nové a krátkodobé kontrakty (do júna 2026), a pre dlhodobé – od 1. januára 2028, s výnimkami pre vnútrozemské štáty ako Maďarsko a Slovensko.

19. balík sankcií EÚ, prijatý 23. októbra 2025, výrazne sprísnil obmedzenia v energetickej oblasti zavedením postupného zákazu dovozu ruského skvapalneného zemného plynu (LNG). Krátkodobé kontrakty (s trvaním menej ako jeden rok) musia byť ukončené do šiestich mesiacov od nadobudnutia účinnosti balíka – teda do 25. apríla 2026 –, zatiaľ čo dlhodobé dohody (nad jeden rok, uzavreté do 17. júna 2025) zostanú v platnosti do 1. januára 2027, čo je o rok skôr než pôvodné plány REPowerEU.

Balík taktiež rozširuje zákaz transakcií s kľúčovými ruskými ropnými spoločnosťami „Rosnefť“ a „Gazpromnefť“, zahŕňa tatárske rafinérie a ukladá sankcie čínskym sprostredkovateľom – dvom ropným obchodným firmám v Hongkongu a SAE, ktoré nakupujú ruskú surovú ropu. Okrem toho sa posilňuje boj proti „tienistému loďstvu“: 117 novým plavidlám (spolu 557) je zakázaný vstup do prístavov EÚ a zároveň sú obmedzené služby námornej dopravy, vrátane poisťovania a sprostredkovania, na zabránenie obchádzania sankcií. Tieto opatrenia dopĺňa nový monitorovací mechanizmus.

Ukrajina zas ukončila tranzit ruského plynu od januára 2025, čo sa stalo definitívnym úderom starej modelovej architektúre, ale zároveň výzvou pre EÚ: strata 15 mld. m³ ročne prinútila zrýchliť výstavbu LNG-infraštruktúry – kapacity vzrástli o 70 mld. m³ v rokoch 2023–2024, s plánmi na ďalších +60 mld. m³ do roku 2030.

Už v prvej polovici roku 2025 sa však štruktúra dovozu plynu zásadne zmenila: Nórsko zabezpečilo 55 % potrubného plynu, Alžírsko – 19 %, Rusko – len 10 % (cez „Turecký prúd“) a USA – 27 % celkového dovozu vďaka LNG, pričom zdvojnásobili dodávky v porovnaní s rokom 2021.

Takáto transformácia sa stala možnou vďaka systematickému zapojeniu troch kľúčových alternatívnych zdrojových regiónov, konkrétne:

•  Severná Afrika: vývoz plynu z Alžírska do Talianska (do 10 mld. m³ ročne) a nový LNG-hub v Egypte (+9 mld. m³ od roku 2021).

• Azerbajdžan: 11,4 mld. m³ potrubného plynu v roku 2024 s plánom rastu na 20 mld. m³ do roku 2027 prostredníctvom Southern Gas Corridor.

• Blízky východ (najmä Katar): 5 % LNG, súbežne s investíciami do budúcich „zelených koridorov“ vodíka.

Týmto spôsobom regióny dodávateľov ako Severná Afrika, Azerbajdžan a Blízky východ – spolu s Nórskom a USA – nahradili 35–40 % pôvodných ruských objemov v priebehu troch rokov.

Tento objem substitúcie sa stal realitou vďaka investíciám vo výške približne 300 mld. eur do roku 2030 do terminálov LNG, rozširovania existujúcich plynovodov (TANAP–TAP, Transmed, Greenstream) a bilaterálnych kontraktov, ktoré kombinujú krátkodobú bezpečnosť s dlhodobými „zelenými“ projektmi (vodík zo Severnej Afriky, solárna energetika v Alžírsku).

Napriek tomu paradoxne dovoz ruského LNG vzrástol na 16 % LNG-importu v prvej polovici 2025, pričom Francúzsko, Španielsko, Holandsko a Belgicko pôsobia ako kľúčové uzly (s reexportom do Nemecka). Dve tretiny tvorili dlhodobé kontrakty, čo sťažuje ich ukončenie, no zákaz spotových obchodov od roku 2026 spôsobí Rusku ročné straty vo výške 5 mld. eur.

Zároveň podiel obnoviteľných zdrojov na výrobe elektriny v EÚ vzrástol na 47 % (vďaka +58 % inštalovanej kapacity vetra a slnka od roku 2021), čím sa ušetrilo viac ako 38 mld. m³ plynu; spotreba klesla o 20 % od roku 2021.

Týmto spôsobom sa úplné energetické odpútanie EÚ od Ruska stalo jednou z najúčinnejších sankcií voči agresorovi, ktorý utrpí systémové straty v dôsledku definitívnej straty najväčšieho a najziskovejšieho trhu na európskom kontinente. Európska energetická nezávislosť tak nielenže definitívne oslabuje agresora, ale zároveň vracia Ukrajinu k jej prirodzenej úlohe spoľahlivého energetického partnera zjednotenej Európy. Po obnovení energetickej sústavy zničenej ruskými útokmi bude krajina opäť schopná exportovať čistú elektrinu (ako to bolo do roku 2022) a taktiež sa stať moderným, bezpečným tranzitným koridorom pre kaspický plyn z Azerbajdžanu.

V tomto scenári Ukrajina prestáva byť len „tranzitnou rúrou“ sovietskeho dedičstva a mení sa na plnohodnotného aktéra novej európskej energetickej mapy – s vlastnou výrobou, obnoviteľnými zdrojmi a diverzifikovanými trasami, ktoré posilňujú bezpečnosť celého kontinentu.

Napokon treba uviesť, že hlavný objem nahrádzania ruských energetických nosičov bol zabezpečený uzatvorením strednodobých kontraktov na dodávky LNG s vládami iných plynárenských krajín s časovým horizontom realizácie 12–24 mesiacov.

Preto by sa európske inštitúcie mali vzdať sústreďovania všetkých síl a finančných prostriedkov do jedného veľkého „vlajkového“ projektu (napríklad do jediného rozsiahleho stacionárneho LNG terminálu alebo nového magistrálneho plynovodu). Namiesto toho je potrebné súbežne spúšťať 10–20 relatívne menších projektov, pričom hlavným a jediným kritériom výberu má byť rýchlosť uvedenia do prevádzky – do 24 mesiacov.

Energetické odpútanie od Ruska sa stalo najúčinnejšou sankciou a zároveň katalyzátorom zelenej transformácie Európy. Preto by sa po roku 2027 mali akékoľvek pokusy o obnovenie dovozu ruských energetických nosičov priamo interpretovať ako oslabenie sankcií a spolufinancovanie agresie. Toto je potrebné jednoznačne zakotviť v bezpečnostných stratégiách a medzinárodných dohodách, aby sa zabránilo politickému návratu späť aj v prípade zmeny vlád či vonkajšej politickej konjunktúry.

Analytický článok pripravil Nikita Nosik, stážista think tanku Resurgam