Ruský mäsomlyn. Prečo je Rusku ľahostajný život jeho vojakov a ako sa na to musí Európa pripravovať

Maxim Shemetov/Reuters

Taká rozsiahla ľahostajnosť voči ľudským stratám nie je náhodná — je hlboko zakorenená v ruskej vojenskej kultúre, histórii a štátnom systéme. A práve táto ruská tolerancia voči obetiam predstavuje najvážnejšiu výzvu tak pre Ukrajinu, ako všeobecne pre celú Európu, ktorá vychádza z predpokladu, že život ich vojakov má hodnotu a straty je potrebné minimalizovať.

Skúsenosť Ukrajiny však ukazuje, že vo vojne na vyčerpanie s takýmto protivníkom sa veľkým stratám nevyhneme. Vtelenie Ruska do iných európskych krajín je omnoho reálnejšie, než sa mnohým teraz môže zdať. Európa bude musieť prestavať svoje bežné ozbrojené sily, aby sa pripravila na vojnu s protivníkom, ktorý si neváži život svojich vojakov.

Špeciálna operácia a veľká vojna — v čom je rozdiel?

Po skončení studenej vojny a páde Sovietskeho zväzu európske krajiny zredukovali svoje ozbrojené sily a obranný priemysel, domnievajúc sa, že hrozba invázie zo Východu definitívne zmizla. Namiesto masívnych armád, ktoré boli kedysi pripravené čeliť Rusku, prišli ich odľahčené verzie — menej početné expedičné armády so zameraním na high-tech zbrane, ktorých úlohou bolo prevažne viesť vojenské operácie na iných miestach planéty.

Vojenský analytik a dôstojník Izraelských obranných síl v zálohe Igal Levin vysvetľuje rozdiel medzi špeciálnou operáciou a veľkou vojnou. Podľa neho sú pre špeciálne operácie typické: po prvé, vykonávajú ich profesionálni vojaci, ktorí sa na to celý život pripravujú; po druhé, vypočítavajú sa všetky maximálne riziká a samotné operácie sa uskutočňujú len vtedy, keď je riziko minimálne; po tretie, v praxi je takmer žiadna strata vďaka zohľadneniu všetkých rizík. „Straty špeciálnych jednotiek sú prípustné na úrovni 1 %. Ak má špeciálna jednotka veľké straty — 30 % — potom sa všetko pokazilo. Celá operácia zlyhala,“ — poznamenáva Igal Levin.

Dobrým príkladom špeciálnej operácie je vojenská akcia USA „Midnight Hammer“, keď americké bombardéry B-2 zaútočili na iránske jadrové objekty, ako napríklad závod na obohacovanie uránu Fordo, v noci na 22. júna. Podľa Levina „Američania by neleteli bombardovať Fordo, keby Izrael nevyčistil oblohu na 99 %.“

Veľká štátna vojna — príkladom je súčasná vojna Ruska proti Ukrajine — „to je vojna veľkých čísel a veľkých strát, pretože pracujú ťažké systémy a zapojený je veľký počet neprofesionálnych ľudí,“ vysvetľuje Levin. Pri úspešnom vojenskom postupe môže byť napríklad 30-percentná strata personálu, čo silno kontrastuje s priebehom špeciálnej operácie.

Podľa údajov CSIS Rusko v značnej miere nedosiahlo svoje hlavné ciele a utrpelo veľké straty. Na začiatku roku 2025 CSIS uvádzalo, že ruské sily postupovali v priemere len približne 50 metrov za deň v regiónoch ako Charkivská oblasť — pomalšie než pri postupe na Somme počas prvej svetovej vojny, kde francúzske a britské jednotky postupovali v priemere 80 metrov za deň. Dokonca tempo postupu ruských vojsk v niektorých oblastiach Doneckej oblasti, ktoré dosahovalo v priemere 135 metrov za deň, bolo neuveriteľne pomalé. Od januára 2024 Rusko obsadilo približne 5 000 štvorcových kilometrov — asi 1 % územia Ukrajiny.

Jednou z najintenzívnejších bitiek tejto vojny je bitka o Avdijivku, ktorú Rusko dobylo v februári 2024 po dvoch rokoch ťažkých bojov. Ruské straty boli ohromujúce. Podľa výpovedí ukrajinského brigádneho generála Oleksandra Tarnavského prišlo na avdijivskom smere od 10. októbra 2023 do 17. februára 2024 o 47 186 osôb. Generál opísal poslednú fázu bitky takto: nepriateľ „postupoval po mŕtvych telách svojich vojakov za prevahy vo výzbroji 10 ku 1“. Ľudská prevaha Rusov, podľa Inštitútu Egmont, bola v pomere 7 ku 1.

Ďalším príkladom je bitka o Bachmut, ktorá bola doslova pásom smrti pre ruské životy. Podľa BBC News Russian pri ruskom útoku na Bachmut zahynulo až 20-tisíc bojovníkov jednotky Wagner. Viac než 17-tisíc boli väzni, ktorých poslali na front z väzenských táborov. Bývalý žoldnier z Wagneru, ktorý dezertoval, opísal situáciu: „Keď sme začali využívať väzňov, bolo to ako na konveyri. Príde skupina — a všetci sú mŕtvi. Objaví sa nový človek, žije päť minút a je zabitý. A tak deň za dňom.“

Podľa Igala Levina je jedným z kľúčových problémov Ozbrojených síl Ukrajiny nedostatok pechoty. Môžete mať najmodernejšie tanky alebo lietadlá, ale ak nebude dostatočná masa ľudí, ktorí budú bojovať, potom bude táto technika skôr pekným exponátom alebo korisťou nepriateľa. Vojsko, ktoré zadržiava nepriateľa v zákopoch na línii stretu, je hlavným nástrojom vojny.

Masa a vysoký „koeficient obetavosti“ vo vojenskej praxi Ruska

Ruská vojenská kultúra sa líši od tej západnej. Historicky boli ruskí velitelia zvyknutí na veľké straty, ktoré považovali za prijateľné na dosiahnutie svojich cieľov. Kultúra súčasných ruských ozbrojených síl, formovaná stovkami rokov vojenskej histórie, sa tolerantne stavia k veľkým stratám, a obrovské ľudské zdroje krajiny jej to umožňujú.

Joris van Bladel, vedecký pracovník Inštitútu Egmont, vníma početnú prevahu nielen ako dôležitý prvok ruskej vojenskej stratégie, ale aj ako širší koncept. Keďže ruská armáda je odrazom ruského spoločenského systému, van Bladel považuje „masovosť“ za charakteristickú črtu ruskej štátnosti, ktorá formuje jej organizáciu a správanie.

Štrukturálna tolerancia voči stratám vychádza zo stáročného modelu, v ktorom ruskí vládcovia s obmedzenými technológiami, no s veľkým počtom obyvateľov, stavali na prevahe v živej sile. Ruský autokratický štát s prísnou vertikálou moci — najmä keď má monopol na šírenie informácií — môže byť zručnejší v mobilizácii tejto masy ľudí a v riadení takej armády než demokratický štát, ktorý kladie práva svojich občanov nad vojenské ciele, zdôrazňuje van Bladel. Skúsenosť z druhej svetovej vojny pre Rusko normalizovala masové straty ako cenu za prežitie. Systematická heroizácia vojenských obetí prostredníctvom propagandy vytvára kultúrnu prijateľnosť strát. Straty, obete a utrpenie sú v Rusku vysoko oceňované.

Zatiaľ čo Ukrajina ako demokracia musí prihliadať na politické normy, verejnú mienku a medzinárodné humanitárne právo, autokracie ako Rusko sa takýmito otázkami nezaoberajú. V podmienkach diktatúry neexistuje potreba vyjednávať medzi politickou a vojenskou elitou. Putin stanoví svoje strategické priority a generáli ich jednoducho vykonávajú. Verejná mienka sa ignoruje a kritici režimu sú likvidovaní. Západní spojenci Ukrajiny sú takisto demokracie – a preto menej rozhodné, keďže musia neustále bojovať o podporu voličov prostredníctvom pravidelného volebného procesu.

Výsledkom tohto všetkého je, že Rusko vykazuje mimoriadne vysoký „koeficient obetavosti“ (sacrifice ratio) – schopnosť smerovať značnú časť HDP na vojenské účely namiesto potrieb civilnej spoločnosti, uvádza analýza britského výskumného centra RUSI. Miera obetavosti Ruska pritom prevyšuje aj tú čínsku.

Hoci sa Rusko vyhýba plnohodnotnej mobilizácii – ktorú počas celej vojny uskutočnilo len raz, v septembri 2022, v reakcii na úspešné ukrajinské protiútoky – regrutuje veľkú časť vojakov prostredníctvom rozsiahlej finančnej motivácie. Vzhľadom na hospodárske problémy Ruska sa dá predpokladať, že sa od takejto nákladnej formy mobilizácie bude musieť v určitom momente upustiť. Ako však poznamenáva RUSI, problém spočíva v tom, že deň zúčtovania pre ruskú ekonomiku je ešte ďaleko. Pravdepodobne zostane ekonomikou v úpadku – podľa takmer všetkých ukazovateľov okrem jej schopnosti viesť vojnu.

Podľa výpočtov RUSI v Rusku stále žije 7 až 8 miliónov mužov vo veku od 21 do 29 rokov. Skutočný počet mužov spôsobilých na vojenskú službu je však oveľa vyšší – podľa niektorých odhadov viac ako 20 miliónov. Priemerný vek ruského obyvateľstva je 40 rokov. Aj keby sa Rusko muselo vzdať súčasného modelu náboru, vždy môže uskutočniť úplnú nútenú mobilizáciu – čo síce nie je populárne ani v samotnej krajine, ale prísna, antihumánna vertikála moci jej umožňuje zabezpečiť si dostatočnú masu živej sily – ako na pokračovanie vojny proti Ukrajine, tak aj na prípadnú inváziu do Európy.

„Táto mimoriadna ruská tolerancia k stratám môže byť faktorom, ktorý Putina podnieti začať vojnu na ďalšom fronte – napríklad v pobaltských krajinách. Pretože v Rusku nejde len o fenomenálnu, ale priam anomálnu mieru znášanlivosti strát – Rusi sú pripravení trpieť akékoľvek avantúry a výstrelky Kremľa,“ hovorí Igal Levin.

Kto je v Európe pripravený zomierať?

Igal Levin sa domnieva, že NATO je zastaraná architektúra, a dnes už nie je veľmi jasné, kto v Európe je pripravený byť tou potrebnou pechotou. V mnohých krajinách bola povinná vojenská služba zrušená a jej obnovenie je nepopulárne – predovšetkým medzi mladými ľuďmi.

Výrazným príkladom je Nemecko – ekonomický motor Európy a najľudnatejšia krajina EÚ. Počas studenej vojny nieslo hlavnú ťarchu konfrontácie medzi Západom a Sovietskym zväzom práve vtedajšie rozdelené Nemecko, ktorým prechádzala hranica medzi dvoma nepriateľskými blokmi. NATO bolo v 40. rokoch 20. storočia založené aj preto, aby zabránilo Nemecku (teda Spolkovej republike Nemecko, ktorá mala šťastie ocitnúť sa na západnej strane Železnej opony) znovu sa vojensky pozdvihnúť. Keď sa však ukázalo, že krvavá vojna medzi dvoma blokmi v Európe môže skutočne vypuknúť, padlo rozhodnutie nemeckú armádu obnoviť.

„V podstate je Bundeswehr priamym dedičom Wehrmachtu: jadro dôstojníkov a vrchných generálov tvorili veteráni. Američania ho obnovili preto, že vedeli, že práve títo muži vedia, ako bojovať proti Rusom – mali v tom bohaté skúsenosti. NATO sa vtedy definitívne vzdalo pôvodného cieľa obmedzovať Nemcov a stalo sa obranným spojenectvom proti socialistickému bloku. Novovzniknutý Bundeswehr – podobne ako mnohé európske členské štáty Aliancie – bol vnímaný ako určitá proxy-sila, masová pechota, ktorá mala prijať prvý úder. V samotnej Moskve na tento účel vznikala armáda NDR [Nemecká demokratická republika, pod kontrolou Moskvy – pozn. red.],“ píše Igal Levin. Týmto spôsobom sa občania SRN mali stať masovou pechotou NATO, zatiaľ čo pre ZSSR ňou boli občania NDR (a ďalších štátov východného bloku).

Podobný model využilo Rusko vo vojne proti Ukrajine prostredníctvom svojich proxy-síl DĽR a LĽR, ktoré sa v roku 2022 stali „masovou a lacnou“ pechotou. Podľa Levinových slov „jednotky DĽR a LĽR na seba brali hlavný úder Ozbrojených síl Ukrajiny v oblasti Operácie spojených síl, zatiaľ čo elitné ruské výsadkové jednotky (VDV) vykonávali hlavné úlohy – obchvat a pokus o obkľúčenie Kyjeva“. Popri ľudských zdrojoch z DĽR a LĽR Rusko aktívne mobilizovalo väzňov, príslušníkov nižších sociálnych vrstiev a ukrajinských občanov z okupovaných území. Takto Putin ukázal, že disponuje masovou pechotou – čo je podľa Levina kľúčový dôvod, prečo sa ho celá Európa (okrem Ukrajiny) obáva.

Dnes však Európa ani NATO takúto masu pechoty už nemajú. Nemecko je v tomto smere ukazovateľom celkového trendu. Po viac než troch rokoch najväčšej vojny v Európe od druhej svetovej vojny Nemecko stále nedokáže obnoviť povinnú vojenskú službu, ktorá bola pozastavená v roku 2011 počas kancelárstva Angely Merkelovej.

Podľa prieskumu inštitútu Forsa, uskutočneného pre časopis Stern a televíziu RTL, väčšina Nemcov podporuje obnovenie povinnej vojenskej služby – 54 % respondentov súhlasí s jej návratom do Bundeswehru, 41 % je proti a 5 % nemá názor. Výrazne sa však líšia postoje medzi generáciami: medzi ľuďmi nad 60 rokov podporuje brannú povinnosť 61 %, zatiaľ čo medzi mladými vo veku 18 – 29 rokov, ktorých by sa týkala najviac, je 63 % proti.

Návrh na obnovenie vojenskej služby v podobe, v akej sa navrhuje, je však len polovičným riešením. Podľa kompromisu medzi dvoma koaličnými stranami – CDU/CSU a SPD – by v prvej fáze zostala služba dobrovoľná. Všetci 18-roční by dostali dotazník, kde by uviedli zdravotný stav, vzdelanie, fyzickú kondíciu a postoj k vojenskej službe. Ak by sa prihlásilo málo dobrovoľníkov (čo je veľmi pravdepodobné), nasledovala by druhá fáza – povinné lekárske prehliadky pre časť ročníka, vybranú žrebom („branná lotéria“). Ak by ani to nestačilo, mohlo by dôjsť k čiastočnému obnoveniu povinnej služby, avšak len po schválení Bundestagom. Plné obnovenie brannej povinnosti by bolo možné len v prípade vyhlásenia stavu obrany alebo ohrozenia. Tento kompromis však stroskotal, pretože SPD trvá na tom, aby služba zostala dobrovoľná a nezmenila sa na „skrytú povinnosť“. Očakávajú sa nové rokovania medzi frakciami oboch strán.

Napokon, z obavy pred stratou mladých a protestne naladených voličov sa politické strany snažia tému brannej povinnosti obchádzať. Požiadavka na jej obnovenie sa síce nachádza v programe krajnej pravicovej strany Alternatíva pre Nemecko (AfD), no plán iniciatívy poslanca AfD pre obranu Rüdigera Lucassena, ktorá mala brannú službu obnoviť, narazil na odpor v samotnej strane – najmä v regionálnych organizáciách na východe krajiny. Predsedníctvo poslaneckého klubu AfD v Bundestagu 6. októbra Lucassenovu iniciatívu zablokovalo.

Prezident Zväzu rezervistov Bundeswehru Patrick Sensburg vyhlásil, že bez návratu povinnej vojenskej služby nie je obranyschopnosť Nemecka možná. Upozornil, že v prípade vojny by Nemecko muselo nahrádzať rozsiahle straty: „Znie to kruto, ale podľa výpočtov Bundeswehru by denne mohlo zomierať alebo byť ťažko ranených až tisíc vojakov. Tých bude treba neustále nahrádzať – predovšetkým rezervistami.“

V Poľsku by v prípade vojny podľa prieskumu agentúry IBRiS pre denník Rzeczpospolita (zverejneného v apríli 2025) každý tretí Poliak (32,6 %) opustil svoje bydlisko. 18,5 % by odišlo do zahraničia. Len 10,7 % dospelých obyvateľov by bolo ochotných dobrovoľne vstúpiť do armády. Najvhodnejšou skupinou pre vytvorenie záloh v prípade mobilizácie sú ľudia vo veku 30 až 50 rokov, no aj medzi nimi prevládajú nálady smerujúce skôr k emigrácii alebo k dobrovoľníckej pomoci než k boju.

Je zrejmé, že v Európe nikto nechce zomierať – rovnako ako na Ukrajine, hoci Ukrajina je nútená obetovať cenné životy svojich občanov za nezávislosť. Európa musí urýchlene prijať rozhodnutia o zvýšení mobilizačného ľudského potenciálu a pripraviť sa na zdĺhavú vyčerpávajúcu vojnu s Ruskom. Inak sa môže stať, že ruské jednotky budú stáť na brehoch Baltského mora – alebo ešte hlbšie v Európe, tak ako po druhej svetovej vojne.