Môže Ukrajina vystúpiť zo Zmluvy o nešírení jadrových zbraní?

Po roku 1994 sa Ukrajina stala jedným z hlavných príkladov jadrového odzbrojenia vo svete, keď sa vzdala tretieho najväčšieho jadrového arzenálu na svete. Zdalo by sa, že výmenou za to by mala byť v bezpečí. No invázia Ruska na Ukrajinu v rokoch 2014 a 2022 spochybnila účinnosť Budapeštianskeho memoranda, ako aj mechanizmov fungovania medzinárodných záruk a dohôd o nešírení jadrových zbraní.

Preto otázka, či môže Ukrajina vystúpiť zo Zmluvy o nešírení jadrových zbraní (ZNJZ), nadobudla nielen teoretický, ale aj strategický význam – pre pochopenie perspektív ďalšieho rozvoja bezpečnostnej politiky Kyjeva a jeho vzťahov s partnermi.

Kontext: medzi Budapeštianskym memorandom a Zmluvou o nešírení

Ukrajina sa pripojila k ZNJZ 5. decembra 1994, keď bol v Budapešti podpísaný Memorandum medzi Ukrajinou, USA, Spojeným kráľovstvom a Ruskou federáciou. Výmenou za vzdanie sa jadrových zbraní Ukrajina získala záruky (security assurances) o nedotknuteľnosti svojich hraníc a suverenity zo strany ostatných signatárov.

Po ruskej agresii v roku 2014 však tento dokument fakticky stratil svoju právnu váhu. Krajiny-signatári nesplnili kľúčovú časť dohody – zabezpečenie bezpečnosti štátu, ktorý sa vzdal jadrového statusu. V dôsledku toho sa v ukrajinských politických a právnych kruhoch, najmä počas roku 2024, čoraz častejšie objavujú názory, že keďže jeden z garantov porušil podmienky memoranda a ostatní ich nedodržiavajú v plnom rozsahu, Ukrajina má právo spochybniť svoje záväzky vyplývajúce zo ZNJZ.

Podľa článku X Zmluvy o nešírení môže štát-účastník zmluvy z nej vystúpiť, ak „zistí, že mimoriadne okolnosti súvisiace s obsahom tejto zmluvy ohrozili jeho najvyššie štátne záujmy.“ Ukrajina by teda mohla argumentovať, že absencia bezpečnostných záruk a existencia priamej hrozby suverenite predstavujú takúto mimoriadnu situáciu. Formálne je vystúpenie možné, otázkou však zostávajú politické dôsledky, ktoré môžu byť omnoho závažnejšie než právne aspekty.

Právne obmedzenia a možné spôsoby ich prekonania

Ukrajina je plnoprávnou stranou ZNJZ, a jej vystúpenie je v súlade s medzinárodným právom, no vyžaduje si určitý postup. Štát musí informovať všetky zmluvné strany a Bezpečnostnú radu OSN najmenej tri mesiace pred faktickým vystúpením. Z formálneho hľadiska teda neexistujú priame právne prekážky pre ukončenie účasti.

Problém však spočíva v inom: Ukrajina podpísala aj niekoľko odvodených dohôd, napríklad Dohodu s MAAE o zárukách, ktorá ju zaväzuje nevyrábať ani nezhromažďovať jadrové zbrane. Vystúpenie zo ZNJZ automaticky neruší tieto záväzky – bolo by potrebné osobitne vypovedať príslušné medzinárodné dohody, čo by mohlo byť interpretované ako narušenie medzinárodnej stability. Okrem toho nie všetky tieto dohody obsahujú jasne definovaný mechanizmus vystúpenia.

Ďalším argumentom je záväzok vyplývajúci zo Stanov OSN, podľa ktorého členské štáty musia zdržať sa konania, ktoré ohrozuje mier. Aj keby bolo vystúpenie právne možné, bez širokej diplomatickej podpory by jeho realizácia mohla byť vnímaná ako podkopanie globálneho režimu nešírenia jadrových zbraní, čo by mohlo viesť k strate postavenia Ukrajiny ako partnera západného sveta.

Zároveň vystúpenie zo ZNJZ automaticky neznamená výrobu jadrových zbraní – iba otvára štátu možnosť samostatne určovať svoju bezpečnostnú politiku. Denonsácia zmluvy sa teda môže stať politickým nástrojom tlaku, nie nevyhnutne cestou k remilitarizácii.

Medzinárodná reakcia: geopolitický rozmer

Prípadný pokus Ukrajiny denonsovať Zmluvu o nešírení jadrových zbraní (ZNJZ) by s veľkou pravdepodobnosťou vyvolal ostrú reakciu hlavných svetových aktérov.

USA a Európska únia môžu takýto krok vnímať ako hrozbu pre medzinárodný poriadok. Západná diplomacia by mohla pristúpiť k sankciám, obmedziť vojenskú a finančnú pomoc, ktorá dnes zohráva kľúčovú úlohu pri zabezpečovaní obranyschopnosti Ukrajiny. Hoci je podpora Ukrajiny v súčasnosti bezprecedentná, aj jej spojenci sa snažia vyhnúť precedensu, ktorý by mohol podkopať samotnú logiku jadrového režimu. Ako ukázali skúsenosti z počiatku roku 2025, pomoc môže byť obmedzená aj v dôsledku menších rozdielov v názoroch na otázky bezpečnosti.

Rusko využije túto situáciu ako propagandistický nástroj, tvrdiac, že Ukrajina porušuje medzinárodné záväzky a nezaslúži si byť plnohodnotným partnerom západného sveta. Kremeľ sa môže pokúsiť o prijatie nových rezolúcií Bezpečnostnej rady OSN proti Kyjevu, ako aj hľadať spojencov medzi krajinami, ktoré presadzujú „jadrovú kontrolu“, čo môže viesť k rozkolom medzi demokratickými štátmi v otázke ďalšej podpory Ukrajiny.

Zároveň iné štáty, ako Čína, India či Irán, budú pozorne sledovať vývoj udalostí, pretože ukrajinský precedens môže ovplyvniť globálne prístupy k jadrovej politike. Irán by to mohol využiť ako dodatočný argument v rokovaniach o vlastnom jadrovom programe. India, ktorá nie je signatárom ZNJZ, môže sprísniť svoju politiku v oblasti využívania jadrových zbraní. Čínska ľudová republika by mohla otvorene a aktívne posilňovať svoj jadrový potenciál, odôvodňujúc to snahou udržať svetovú bezpečnosť a pokračovať v politike nahrádzania Spojených štátov ako „svetového policajta“.

V skutočnosti by denonsácia ZNJZ mohla viesť k diplomatickej izolácii Ukrajiny alebo prinajmenšom negatívne ovplyvniť vnímanie súčasného ukrajinského politického vedenia v očiach svetových lídrov.

Kľúčové závery a perspektívy

Ukrajina má právne právo vystúpiť zo Zmluvy o nešírení jadrových zbraní, odvolávajúc sa na článok X ZNJZ a na porušenie Budapeštianskeho memoranda zo strany niektorých jeho signatárov v rôznej miere. Napriek tomu však takýto krok predstavuje značné geopolitické riziká – medzinárodnú izoláciu, stratu dôvery partnerov a možné ekonomické sankcie.

Ukrajina má všetky dôvody otvoriť otázku spravodlivosti Budapeštianskeho memoranda, avšak vystúpenie zo ZNJZ je skôr krajným a politicky riskantným nástrojom, než reálnym spôsobom posilnenia národnej bezpečnosti.

Oveľa realistickejšou stratégiou je prehodnotenie podmienok medzinárodných záruk – teda požiadavka na vytvorenie novej bezpečnostnej architektúry, zakotvenej vo forme mnohostrannej alebo aj dvojstrannej dohody s USA a krajinami EÚ, ktorá by obsahovala konkrétne postupy a sankčné mechanizmy v prípade porušenia.

Súčasná ukrajinská koncepcia bezpečnosti preto nespočíva v obnovení jadrového statusu, ale v budovaní funkčného systému medzinárodných záruk, ktorý bude zodpovedať realitám 21. storočia. Tento prístup zároveň odráža pragmatickú politiku Kyjeva – posilňovanie obranyschopnosti bez porušenia medzinárodného práva, ale s vedomím, že dôvera k predchádzajúcim bezpečnostným garanciám bola definitívne stratená.

Analytický článok pripravil Fedor Kryvenkov, stážista think tanku Resurgam.