Zmena ukrajinskej stratégie voči Bielorusku

Prezident Ukrajiny Volodymyr Zelenskyj (vľavo) a líderka bieloruskej opozície Sviatlana Cichanovská vo Vilniuse v Litve, 25. januára 2025. Photo: Х/Tsihanouskaya

Úvod. Nová stratégia

V priebehu posledných mesiacov uskutočnila Ukrajina v rámci svojej politiky voči Bielorusku citeľný strategický obrat. Po rokoch relatívne opatrného kurzu prešiel Kyjev k otvorenej podpore bieloruskej opozície a k aktívnemu tlaku na Lukašenkov režim.

Dňa 25. januára 2026 sa vo Vilniuse uskutočnilo historicky prvé oficiálne stretnutie Zelenského s Tichanovskou. Zelenskyj vtedy časť svojho prejavu venoval bieloruskej téme a vyhlásil, že protesty v roku 2020 mali zvíťaziť, aby dnes neexistovali žiadne hrozby. Tichanovskú zároveň pozval do Kyjeva.

Stojí za zmienku, že všetky tieto kroky nie sú čisto ukrajinskou iniciatívou. Prebiehajú v koordinácii s európskymi krajinami a rôznymi predstaviteľmi bieloruskej opozície.

Prečo sa rozhodli konať?

Ešte donedávna sa Kyjev snažil vyhýbať akýmkoľvek krokom, ktoré by mohli vyprovokovať Minsk. V praxi to znamenalo ochotu tolerovať rozmiestnenie ruských vojsk na bieloruskom území a logistickú podporu Kremľa, len aby bieloruská armáda neprekročila hranice. Išlo o akúsi nepísanú dohodu, ktorá sa Kyjevu javila ako prijateľný kompromis. Postupom času však táto logika prestala fungovať, a to z niekoľkých dôvodov súčasne.

Po prvé, Minsk aj v týchto podmienkach čoraz viac pomáhal Rusku. Bielorusko je v súčasnosti aktívnym účastníkom logistického a priemyselného zázemia vojny proti Ukrajine. K roku 2025 podporuje ruskú vojnovú mašinériu už viac ako 287 bieloruských podnikov. Zapojené sú predovšetkým do výroby zbraní, komponentov a munície. Pre Ukrajinu bolo čoraz ťažšie toto naďalej ignorovať.

Bielorusko navyše povolilo na svojom území rozmiestniť špeciálne mesh-retranslátory, ktoré zabezpečujú navádzanie útočných dronov. Umožňujú udržiavať spojenie s dronom na oveľa väčšie vzdialenosti a priamo pomáhajú Rusku útočiť na ukrajinské mestá.

Dňa 23. februára 2026 Zelenskyj dokonca verejne potvrdil, že Ukrajina už časť týchto retranslátorov na bieloruskom území neutralizovala. Pre Kyjev je oficiálne priznanie operácií mimo vlastných hraníc (s výnimkou Ruska) vzácnosťou. Možno sa teda domnievať, že Ukrajina si vedome volí práve verejné kroky a podčiarkuje nebezpečenstvo zo strany bieloruského režimu.

Bielorusko sa však stáva pálčivým problémom nielen pre Ukrajinu, ale pre celú Európu. Možné jadrové hlavice bez medzinárodnej verifikácie, raketové komplexy „Orešnik“ mimo akejkoľvek kontroly, nové závody na muníciu a drony s využitím iránskych technológií – to všetko sa nachádza pod suverenitou krajiny, ktorú prakticky úplne ovláda Moskva.

Bielorusko stratilo prístup k prístavom EÚ a Ukrajiny a obchod s neruskými partnermi sa čoraz viac realizuje cez ruskú logistickú infraštruktúru a bankový systém. Podiel Ruska na bieloruskom exporte vzrástol na 90 %. Moskva je navyše fakticky jediným dodávateľom energetických surovín. Minsk dostáva ruskú ropu so zľavou 30 % oproti trhovej cene, čo mu umožňuje ušetriť približne 2 % HDP. Pre krajinu, ktorej export, energetika a logistika sú úplne naviazané na jedného partnera, je nesmierne ťažké viesť samostatnú politiku, čo Kremeľ využíva.

Čo je dôležité, väčšina nových vojensko-priemyselných objektov bude uvedená do prevádzky v rokoch 2026 – 2027 a plnú kapacitu majú dosiahnuť do rokov 2027 – 2029. To znamená, že okno pre akékoľvek sankčné či diplomatické kroky je už takmer vyčerpané.

Osobitným problémom je zbližovanie Trumpovej administratívy s minským režimom. Trumpov telefonát Lukašenkovi v auguste 2025 bol prvým za 31 rokov diktátorovho vládnutia. Nasledovali návštevy amerického osobitného vyslanca a zrušenie sankcií voči niektorým bieloruským spoločnostiam. Lukašenko na revanš v priebehu roka prepustil až 569 politických väzňov. Pre Ukrajinu spočíva problém v tom, že oslabenie sankčného tlaku na Bielorusko bez náležitej kontroly reexportu riskuje jeho premenu na kanál obchádzania sankcií pre Rusko.

Washington sa navyše snaží využiť Lukašenka ako sprostredkovateľa pri rokovaniach s Putinom, a tým ho legitimizovať bez akýchkoľvek podstatných demokratických ústupkov. Po protestoch v roku 2020 boli kontakty Lukašenka so Západom prakticky zastavené, teraz ho však Trumpova administratíva vracia na medzinárodnú scénu.

Kyjev sa preto snaží zabrániť rehabilitácii Minska bez zohľadnenia ukrajinských záujmov. Podpora opozície je účinným nástrojom na vytvorenie alternatívneho centra legitimity, čo znižuje Lukašenkovu „obchodnú hodnotu“.

Napokon, novú politiku ovplyvňuje čisto ľudský faktor – odstúpenie Andrija Jermaka a vymenovanie Kyryla Budanova na jeho miesto. Jermak zastával voči Bielorusku opatrnú líniu, zatiaľ čo Budanov prišiel s odhodlaním k rozhodným krokom a otvorenosťou k spolupráci s opozíciou.

Je dôležité, že práve Budanov priniesol Zelenskému informácie o ochote bieloruskej strany odovzdať politických väzňov. Bol to on, kto koordinoval logistiku tejto operácie a osobne privítal prepustených na hraniciach. Tichanovská mu osobne poďakovala.

Čo sa deje v bieloruskej opozícii

Paralelne s tým prechádza samotná bieloruská opozícia zložitým vnútorným obdobím. Na jednej strane Lukašenko prepustil veľké množstvo politických väzňov. Na slobodu sa dostali aj najvplyvnejšie osobnosti, ktorých prepustenie zároveň posilnilo medzinárodnú viditeľnosť opozičného hnutia.

Na druhej strane je však v tomto pokroku paradox. Prepustenie najznámejších bieloruských opozičníkov súčasne oslabuje štrukturálnu jednotu opozície. Hnutie sa nevyhnutne stáva „viachlasným“. Teraz je v ňom Tichanovská so svojím úradom; Tichanovskij, ktorý si začína brať verejnú pozornosť pre seba; a tiež Babaryko a Kolesnikovová, ktorí sa prikláňajú k mäkšej diplomatickej línii – konkrétne k postupným vnútorným zmenám, a nie k vonkajšiemu tlaku a izolácii režimu. Monolitný formát „úradu Tichanovskej“, ktorý fungoval od roku 2020, je už minulosťou.

Okrem toho čoraz viditeľnejšiu úlohu v opozícii zohráva takzvaný Pluk Kalinovského. Oficiálne ide o jednotku ukrajinského GUR (vojenskej rozviedky), ktorá bojuje na fronte. Neoficiálne ho však možno považovať za zárodok budúcich bieloruských silových štruktúr. Veliteľ pluku Pavlo Šurmej otvorene vyhlásil, že jeho bojovníci sa majú stať „budúcou elitou nového Bieloruska“ a vstúpiť do reformovanej armády, tajných služieb a polície. Pluk už dokonca vytvoril vlastný „Sojm“ – politický orgán paralelný k vojenskej štruktúre. Tichanovská zasa nevylúčila silový scenár zvrhnutia Lukašenka za účasti „kalinovcov“. Ide o podstatnú zmenu postoja, keďže donedávna sa Tichanovská dôsledne vyhýbala akejkoľvek vojenskej rétorike.

Bieloruská opozícia preto teraz takisto potrebuje interakciu s Ukrajinou, pretože v tomto kontexte zostáva Kyjev jedným z mála partnerov, ktorý má bezprostredný strategický záujem na demokratizácii Bieloruska aj reálne páky na podporu opozičných štruktúr na medzinárodnej scéne.

Aké kroky boli podniknuté

Dôsledkom všetkých týchto procesov bola séria krokov, ktoré sú v ukrajinsko-bieloruských vzťahoch bezprecedentné. Okrem historicky prvého oficiálneho stretnutia Zelenského s Tichanovskou a jej pozvania do Kyjeva oznámil minister zahraničných vecí Ukrajiny 27. januára vymenovanie osobitného predstaviteľa pre kontakty s bieloruskou opozíciou. Kandidatúry momentálne pripravuje MZV, avšak v médiách sa už hovorí o možnom poste pre exministra zahraničných vecí Pavla Klimkina.

Dňa 18. februára 2026 podpísal Zelenskyj dekret o personálnych sankciách proti Lukašenkovi.

Existujú momenty svedčiace o tom, že nejde o čisto ukrajinské kroky, ale o plánovanú koordináciu s ďalšími hráčmi. Napríklad stretnutie 25. januára vo Vilniuse, na ktorom sa zišli prezidenti Ukrajiny, Poľska a Litvy. Uskutočnilo sa v ten istý deň, keď sa Zelenskyj stretol s Tichanovskou. Toto stretnutie je najbližším formátom k trojstrannému koordinačnému mechanizmu pre Bielorusko, aký v súčasnosti existuje.

Zložité časy pre Lukašenka

O tom, že je potrebné konať práve teraz, svedčia aj procesy prebiehajúce v samotnom Bielorusku. Pre Lukašenka nastáva neľahké obdobie.

Bieloruská ekonomika je pod tlakom. Sankcie, hospodárske problémy, obmedzený prístup na vonkajšie trhy – to všetko len narastá, rovnako ako závislosť od Ruska.

Problém je však aj v tom, že Lukašenko postupne stráca monopol na kontakty s Moskvou. Ruský veľvyslanec už uskutočňuje samostatné pracovné cesty priamo do bieloruských podnikov, pričom obchádza oficiálny Minsk. V minulosti podobná aktivita veľvyslanca Lukašenka rozhnevala a vymohol si, aby všetko prebiehalo cez štátnu správu.

Bieloruská nomenklatúra si takisto vytvorila priame kontakty s Kremľom. V súčasnosti sa dokonca zasadnutia Sekretariátu Rady bezpečnosti Bieloruska s ruskými kolegami konajú rovnako často ako stretnutia samotného Lukašenka s Putinom. Pre bieloruskú elitu sa Kremeľ fakticky stal alternatívou k Lukašenkovi. Sice nie jeho náhradou, ale už ani nie výlučne jediným hráčom.

To znamená, že Lukašenko súčasne čelí tlaku zvonku a pomalému podkopávaniu svojho monopolného postavenia zvnútra. Moc ešte drží, ale priestor na manévrovanie sa zužuje z oboch strán.

Záver

Možno teda predpokladať, že posledné kroky proti Bielorusku sú zatiaľ opatrným, ale cieľavedomým pokusom premeniť „bieloruskú otázku“ na systémovú bezpečnostnú stratégiu. Sme svedkami toho, ako sa po prvýkrát od začiatku vojny objavuje koordinovaný mechanizmus medzi Kyjevom, Varšavou, Vilniusom a časťou opozície.

Efektivita všetkých týchto krokov závisí od niekoľkých faktorov: či vnútorný tlak vydrží samotná bieloruská opozícia, ako sa zachová Washington vo svojej interakcii s Minskom a nakoľko stabilný zostane samotný režim.