Európsky kontingent na Ukrajine: čo stojí za touto iniciatívou

Photo: Mindaugas Kulbis/AP Photo/picture alliance

Úvod

Diskusia o možnosti vyslania cudzích vojsk na Ukrajinu nadobudla osobitnú ostrosť a prešla do verejnej roviny koncom februára 2024. Vtedy Rusko zapojilo do vojny proti Ukrajine 10-tisíc severokórejských vojakov. V reakcii na to Volodymyr Zelenskyj diskutoval s Macronom o možnosti prítomnosti vojsk partnerov v krajine.

Kľúčovým momentom bolo vyhlásenie francúzskeho prezidenta Emmanuela Macrona, ktorý uviedol, že „v tejto otázke by sa v budúcnosti nemalo nič vylučovať“. To vyvolalo širokú diskusiu medzi krajinami NATO a EÚ. Hlavná Macronova myšlienka spočíva vo vyslaní mierových síl nie pod štruktúrami NATO alebo EÚ, ale v rámci „koalície ochotných“. Táto idea uľahčuje zapojenie vojsk, keďže presahuje rámec prísnych štatutárnych záväzkov veľkých aliancií. Namiesto čakania na súhlas všetkých členov organizácie tento formát umožňuje konať len tým štátom, ktoré majú politickú vôľu a zdroje na priamu účasť. Avšak ani v rámci koalície ochotných nie sú všetky krajiny pripravené na takéto kroky z rôznych dôvodov: od strachu z potenciálnej eskalácie vojny až po vnútropolitický odpor opozičných síl.

Formovanie diskusií o vyslaní vojenského kontingentu: Rozdiely v pozíciách krajín

Na plánovaní sa primárne podieľajú Veľká Británia a Francúzsko, no aj ďalšie štáty sú pripravené zapojiť sa do formovania povojnového zahraničného kontingentu. Medzi týmito štátmi sa spomínalo Švédsko, ktoré nevylučuje možnosť vyslania svojich vojakov v záujme zachovania mieru, a tiež Turecko, ktoré zvažuje variant účasti pod podmienkou zapojenia do všetkých etáp konzultácií a prípravy. Turecko má po USA druhú najväčšiu armádu v NATO, preto by jeho účasť mohla kontingent výrazne posilniť.

Medzi štátmi, ktoré vystupujú proti vyslaniu pozemných vojsk, zostávajú USA, Nemecko a Poľsko. Politika Donalda Trumpa je založená na doktríne, podľa ktorej sa Európa musí o svoju bezpečnosť starať sama, preto možno v budúcnosti očakávať znižovanie vojenskej prítomnosti USA dokonca aj v samotných krajinách NATO. Poľsko sa prioritne obáva o vlastnú pozemnú hranicu s Ruskom a Bieloruskom, preto nie je pripravené vyslať svoje vojská na Ukrajinu, no môže sa stať kľúčovým logistickým uzlom podpory. Friedrich Merz jasne uviedol, že akékoľvek nasadenie medzinárodných síl je možné až po dosiahnutí oficiálneho prímeria. Bez súhlasu oboch strán, vrátane Ruska, sa takýto krok považuje za predčasný a nebezpečný. Nemecká vláda namiesto toho považuje za účelnejšie posilňovať východné krídlo NATO vlastnými vojskami. Konkrétne v Litve sa už nachádza približne 5-tisíc nemeckých vojakov.

Aký rámec pre vyslanie vojsk sa momentálne schvaľuje?

Na začiatku roka 2025 na fóre v Davose Zelenskyj vyhlásil, že minimálny počet zahraničného kontingentu by mal byť 200-tisíc osôb, inak je to „nič“ proti poldruhamiliónovej armáde Ruska. Vtedy sa počítalo s tým, že tieto vojská budú rozptýlené pozdĺž celej línie frontu. Neskôr sa ukázalo, že európske štáty fyzicky nemajú takéto možnosti pre obmedzené rezervy. Zapojenie takéhoto množstva ľudí by fakticky znamenalo využitie všetkých zdrojov Francúzska a Veľkej Británie, ktorých armády majú súhrnne približne 350-tisíc vojakov. Po pochopení reálneho stavu vecí dospelo ukrajinské vedenie k záveru, že akákoľvek prítomnosť zahraničného kontingentu je lepšia než jeho úplná absencia. Preto sa formát dohody začal prehodnocovať smerom k výraznému zníženiu počtu personálu.

Ukrajina, Francúzsko a Veľká Británia podpísali 6. januára 2026 deklaráciu o zámeroch ohľadom nasadenia nadnárodných síl na Ukrajine. Je dôležité rozumieť, že to predpokladá rozmiestnenie vojsk v tylových mestách, ako sú Kyjev a Odesa, a nie priamo na línii dotyku. Ich počet pravdepodobne nepresiahne 10 – 15-tisíc osôb. Nedávno sa skončilo spoločné cvičenie 600 výsadkárov z Veľkej Británie a Francúzska, ktorí sú pripravení na operatívne vyslanie na Ukrajinu. Pre rozsah tejto vojny takéto číslo nemá veľký vojenský význam, avšak v politickej krajine je to dôležitý krok pre formovanie mierovej dohody a zapojenie európskych hráčov v povojnovom období.

Vplyv vojenského kontingentu na vyjednávací proces

Jedným z kľúčových cieľov Ruska vo vyjednávacom procese zostáva vylúčenie Ukrajiny a Európy z aktívnej diskusie a sústredenie všetkých dohôd výlučne na úroveň „Moskva – Washington“. Kremeľ sa usiluje o realizáciu koncepcie „Jalty 2.0“, kde o osude suverénnych štátov rozhodujú veľmoci za zatvorenými dverami, čo Ruskej federácii umožňuje ignorovať záujmy Kyjeva a európskych metropol. V tomto smere im čiastočne pomáha administratíva Trumpa, ktorá neprejavuje chuť viesť spoločný politický boj s Európou proti Rusku.

Pre USA a Rusko je výhodnejšie viesť rokovania v trojstrannom formáte spolu s Ukrajinou, bez zapojenia Európy, než Európu do procesu pridávať. Vylúčenie Európy z vyjednávacieho procesu je teda pre USA a Rusko výhodné. Európa sa však na ňom tiež chce podieľať, a preto musí podniknúť kroky, ktoré nedovolia jej ignorovanie. USA a Rusko sa nebudú môcť dohodnúť na rozdelení sfér vplyvu nad Ukrajinou, ak tam bude prítomný európsky kontingent.

Veľká Británia a Francúzsko sa tak nenechajú vylúčiť z procesu rozhodovania o bezpečnostnom režime po vojne. V súčasnosti teda ide o nástroj na upevnenie európskej subjektivity v novom systéme regionálnej bezpečnosti.

Materializované bezpečnostné záruky

Pre Ukrajinu sú bezpečnostné záruky jedným z kľúčových bodov mierovej zmluvy a je nesmierne dôležité opakovať chybu Budapeštianskeho memoranda s jeho deklaratívnymi mechanizmami. Prechod od deklaratívnych zámerov k materializovaným záväzkom, podloženým „ľudským faktorom“, posilňuje architektúru bezpečnosti a robí ju predvídateľnejšou a spoľahlivejšou pri odrádzaní nepriateľa. Prípadný nový konflikt by sa totiž už nepovažoval len za útok na Ukrajinu, ale aj za útok na vojakov európskych štátov, čo výrazne zvyšuje politickú cenu eskalácie.

Možno to tiež považovať za neformálny vznik „vojenských základní NATO“ bez oficiálneho členstva Ukrajiny. To umožňuje obísť jednu z hlavných požiadaviek Ruska, ktoré vystupuje proti Ukrajine v NATO, a zároveň rozptýliť obavy niektorých členov Aliancie z jej vstupu. Dôležitá je aj demonštrácia sily Európy pred USA a Ruskom: európske štáty dokazujú, že sú pripravené prevziať zodpovednosť za kontinentálnu bezpečnosť. Aktívnejšie zapojenie európskych štátov do tvorby novej bezpečnostnej architektúry ukáže Moskve pripravenosť Európy prejsť z roly partnera poskytujúceho zdroje do statusu priameho bezpečnostného garanta. Prítomnosť nadnárodných síl na Ukrajine de facto urýchľuje integráciu Ukrajiny do jednotného európskeho obranného priestoru.

Červené línie Ruska

Pre Rusko je rozmiestnenie cudzích vojsk na území Ukrajiny neprijateľné. Pre Kremeľ sa nasadenie mierových síl bude de facto rovnať vytvoreniu základní NATO. Práve približovanie infraštruktúry Aliancie k svojim hraniciam Rusko desaťročia definovalo ako neprijateľné riziko pre svoju národnú bezpečnosť a používalo ho ako hlavnú zámienku na začatie plnohodnotnej invázie. Fixácia zahraničnej vojenskej prítomnosti v rámci mierovej dohody bude pre Moskvu strategickou porážkou.

Nemožnosť ospravedlniť obrovskú cenu vojny výsledkom, ktorý fakticky posilňuje vplyv Západu pri hraniciach Ruska, povedie k nevyhnutnému nárastu vnútorného napätia. To podkope dôveru v vojensko-politické vedenie medzi najradikalizovanejšími vrstvami ruskej spoločnosti a silovými elitami, pre ktoré je prítomnosť západných vojsk symbolom geopolitickej porážky. Okrem toho bude prítomnosť cudzích vojsk fungovať ako „politická poistka“. Vytvára situáciu, v ktorej by akákoľvek nová agresia automaticky vtiahla európske štáty do konfliktu od prvých minút. Riziko priameho stretu s kmeňovými vojakmi krajín NATO zvyšuje cenu vojny pre Rusko. Pre Rusko je nepripustenie mierového kontingentu na Ukrajinu principiálnou pozíciou, ktorej sa pravdepodobne nebude chcieť vzdať. Faktická legalizácia zahraničnej vojenskej prítomnosti na ukrajinskej pôde by totiž zbavila Kremeľ možnosti vyhlásiť dosiahnutie kľúčových cieľov „ŠVO“.

Kontingent ako bezpečnostné aktívum vo vyjednávacom procese

Zámer európskych štátov nasadiť obmedzený vojenský kontingent na území Ukrajiny je rozhodujúcim krokom pre stabilizáciu regiónu. Nielenže posilňuje obranný potenciál, ale vytvára aj mechanizmus priamych bezpečnostných záruk založených na fyzickej prítomnosti spojencov. Avšak faktor vyslania vojsk na Ukrajinu po skončení vojny už teraz hrá väčšiu úlohu pri formovaní konečnej mierovej dohody.

Vytvára to priestor pre reálny diplomatický kompromis: Ukrajina, ak bude mať jasný súhlas partnerov s nasadením kontingentu, môže navrhnúť jeho „demontáž“ alebo odklad výmenou za úplné stiahnutie ruských územných ultimát. Kyjev v podstate konvertuje garantovanú prítomnosť európskych vojsk na vzdanie sa nárokov Moskvy na nekontrolované oblasti Donbasu. Takáto výmena umožňuje Kyjevu zachovať si existujúcu územnú celistvosť bez straty suverenity a zároveň uspokojuje záujem Kremľa o absenciu západných vojenských základní na Ukrajine. Je dôležité, aby krajiny participujúce v „koalícii ochotných“ zostali vo svojom konaní dôsledné a dokázali získať širšiu podporu medzi ostatnými európskymi štátmi.