Nasledujúca po Venezuele? Politika administratívy Trumpa voči Kube

Administratíva Donalda Trumpa sa vyznačila rozhodnými krokmi zahraničnej politiky USA na západnej pologuli, čo sa odrazilo v novej Stratégii národnej bezpečnosti z 5. decembra 2025. Dokument priamo deklaruje zámer Washingtonu obnoviť princípy doktríny Monroa, podľa ktorej je západná pologuľa sférou výlučného vplyvu Spojených štátov.

V tomto kontexte vystupuje Kubánska republika nielen ako samostatný problematický prípad, ale aj ako oporný bod štátov nepriateľských voči USA. Tvrdý tlak na Kubu vrátane ekonomickej blokády, sankcií a vyhrážok demonštruje rozhodnosť Washingtonu pri „preformátovaní pologule“.

USA vnímajú Kubu ako potenciálnu hrozbu vzhľadom na jej spoluprácu s Čínou, Iránom a nadnárodnými teroristickými sieťami, pričom uplatňujú ekonomický tlak, ktorý vytvára precedens pre ďalšie štáty regiónu a má nepriame dôsledky pre Ukrajinu, najmä v oblasti bezpečnosti a globálnej geopolitickej dynamiky.

Kuba ako centrálny prvok Trumpovej politiky prostredníctvom koncepcie „Monroeovej doktríny“

Kubánsky smer sa stal jedným z kľúčových pri realizácii americkej bezpečnostnej stratégie. 30. januára 2026 Donald Trump podpísal výnos o vyhlásení mimoriadneho stavu v súvislosti s konaním vlády Kuby, ktoré predstavuje hrozbu pre národnú bezpečnosť a zahraničnú politiku USA. V dokumente sa uvádza, že Havana podporuje nepriateľské štáty, ako sú Rusko a Čína, ako aj teroristické organizácie vrátane HAMAS a „Hizballáhu“.

Podľa výnosu Kuba umiestňuje na svojom území zahraničné vojenské objekty, vrátane najväčšieho centra rádiotechnickej rozviedky mimo územia Ruska, a zároveň prehlbuje spoluprácu s Čínou v oblasti bezpečnosti.

Trump okrem toho zdôraznil systematické porušovanie ľudských práv, prenasledovanie politických oponentov a obmedzovanie slobody slova a tlače na Kube.

Administratíva Trumpa tiež oznámila pripravenosť zaviesť dodatočné clá voči tretím krajinám, ktoré priamo alebo nepriamo dodávajú Kube ropu. Hoci konkrétne parametre ciel neboli stanovené, samotný mechanizmus sa stal nástrojom rozšírenia ekonomického tlaku nad rámec bilaterálnych vzťahov USA a Kuby. Tieto opatrenia sú do značnej miery zamerané proti Mexiku, ktoré v posledných rokoch dodávalo Kube desiatky tisíc barelov ropy denne.

Venezuelský faktor a energetický tlak

Kľúčovým faktorom oslabenia Kuby sa stala strata podpory zo strany Venezuely. Po zatknutí Nicolása Madura dosiahli Spojené štáty presmerovanie venezuelských ropných tokov. V priebehu roka 2025 Venezuela dodávala Kube v priemere približne 27 tisíc barelov ropy denne, čo pokrývalo približne polovicu energetického deficitu krajiny. Ako uvádza BBC, podľa odhadov odborníkov bolo približne 35 tisíc barelov exportnej ropy z Venezuely denne zastavených v decembri v dôsledku námornej blokády Caracasu zo strany USA.

11. januára 2026 Donald Trump oznámil, že Kuba už nebude dostávať ani ropu, ani finančné zdroje z Venezuely, a vyzval Havanu, aby „uzavrela dohodu, kým nie je neskoro“. Zdôraznil tiež, že bezpečnosť Venezuely teraz zabezpečujú Spojené štáty.

Podľa hodnotenia americkej CIA strata venezuelskej ropy a ďalšej pomoci ohrozuje Kubu ekonomickým kolapsom a prehĺbením humanitárnej krízy, keďže poľnohospodárstvo a cestovný ruch už trpia častými výpadkami elektrickej energie, obchodnými sankciami a ďalšími problémami, a riadenie krajiny tamojším komunistickým režimom, ktorý je pri moci od čias revolúcie Fidela Castra v roku 1959, sa stáva ešte zložitejším.

Sankcie, politický tlak a signál pre región

Okrem energetického tlaku administratíva Trumpa sprísnila sankčný režim voči Kube. 21. januára 2026 prezident USA zrušil rozhodnutie administratívy Joea Bidena o vyradení Kuby zo zoznamu štátov podporujúcich terorizmus. Formálne bolo toto Bidenovo rozhodnutie súčasťou dohôd o prepustení viac než 500 politických väzňov, nová administratíva ho však vyhodnotila ako ústupok, ktorý nezodpovedá národným záujmom USA.

Vo Washingtone sa zároveň zvažujú scenáre vnútorného tlaku na Havanu a hľadajú sa potenciálni insideri v radoch režimu. Zadržanie Madura sa považuje za vzor postupu a zároveň implicitné varovanie pre Kubu. Hoci priame vojenské hrozby neboli vyslovené, rétorika Trumpa a jeho okolia obsahuje jasný signál o pripravenosti na radikálne kroky.

Kubánski žoldnieri vo vojne proti Ukrajine: bezpečnostný rozmer

Politika USA voči Kube má nielen regionálny, ale aj priamy bezpečnostný rozmer pre Ukrajinu. Podľa údajov Ministerstva zahraničných vecí USA bojuje na strane Ruskej federácie proti Ukrajine od 1000 do 5000 kubánskych žoldnierov. V dokumente sa zdôrazňuje, že po Severnej Kórei je Kuba najväčším dodávateľom zahraničného vojenského kontingentu na podporu ruskej agresie.

Podľa odhadov ukrajinských predstaviteľov však môže počet Kubáncov v radoch ruských ozbrojených síl v najbližšom čase dosiahnuť až 25 000 osôb, čo by z nich urobilo najväčší zahraničný kontingent na bojisku, presahujúci dokonca prítomnosť vojakov z KĽDR. Takéto zapojenie je pre Rusko výhodné z viacerých dôvodov, najmä z hľadiska zachovania vlastnej živej sily, minimalizácie vnútorných sociálnych rizík a udržiavania politickej stability vnútri krajiny.Kubánski žoldnieri v armáde RF. Zdroj: Wall Street Journal

Atraktívnosť účasti vo vojne RF proti Ukrajine pre mnohých Kubáncov spočíva predovšetkým vo finančnom prínose. Ruská strana sľubuje platby približne na úrovni 2000 dolárov mesačne, čo výrazne prevyšuje príjmy v domovine. Podľa odhadu docentky Millerovho centra Univerzity Virgínia Kristiny López-Gottardiovej je priemerná mzda na Kube približne 20 dolárov a samotná krajina prechádza hlbokou ekonomickou a energetickou krízou, čo robí takéto ponuky pre mnohých Kubáncov fakticky bezalternatívnymi.

Zároveň sa uvádza, že tisíce ľudí už podpísali kontrakty na účasť v bojových operáciách na fronte, pričom časť regrútov tvrdí, že boli uvedení do omylu – ponúkali im prácu na civilných objektoch, najmä v stavebníctve, no následne ich poslali priamo do zóny bojových operácií.

Predstaviteľ HUR MO Ukrajiny Andrij Jusov, vystupujúc 19. septembra 2025 pred členmi Kongresu USA, zdôraznil, že verbovanie cudzincov, vrátane Kubáncov, je vedomou stratégiou Kremľa. Podľa jeho slov smrť zahraničných žoldnierov nevytvára pre Rusko výrazný sociálny ani politický tlak: neexistujú záväzky týkajúce sa sociálnych platieb, nie sú príbuzní vnútri krajiny, ktorí by mohli verejne vyjadrovať nespokojnosť s vojnou, a počet padlých občanov RF sa formálne znižuje.

Naopak, zosilnenie tlaku zo strany USA na Kubu, spojené s ekonomickými sankciami, politickou izoláciou a signálmi o pripravenosti na tvrdšie kroky, je potenciálne schopné ovplyvniť vnútropolitickú situáciu v krajine a správanie kubánskej vlády. V podmienkach hlbokej ekonomickej a energetickej krízy zraniteľnosť režimu v Havane výrazne rastie, čo obmedzuje jeho možnosti pokračovať v aktívnej spolupráci s Ruskou federáciou vo vojenskej oblasti.

Scenáre vývoja udalostí a ich dôsledky

Prvý scenár predpokladá, že pod vplyvom zosilneného politického a ekonomického tlaku zo strany Spojených štátov vláda Kubánskej republiky pristúpi na rokovania s administratívou Donalda Trumpa a súhlasí s čiastočnou alebo postupnou zmenou zahraničnopolitického kurzu. V rámci takéhoto scenára by sa Havana mohla zaviazať k obmedzeniu alebo ukončeniu spolupráce s Ruskom, Čínou, KĽDR a Iránom, ktoré Washington považuje za strategických protivníkov, najmä ak sa spolupráca s RF začne kubánskym vedením vnímať ako faktor dodatočných rizík pre prežitie režimu.

Takáto dohoda medzi Havanou a Washingtonom by potenciálne zahŕňala aj zníženie vojenskej a spravodajskej prítomnosti týchto krajín na kubánskom území. Pre Kubu by takýto variant mohol predstavovať spôsob zníženia sankčného tlaku a stabilizácie vnútroekonomickej situácie.

Pre Ukrajinu by takýto vývoj znamenal čiastočné zníženie zahraničného ľudského zdroja, ktorý Rusko využíva na kompenzáciu vlastných strát, alebo dokonca úplné ukončenie praxe ich účasti na ruskej agresii.

Druhý scenár predpokladá tvrdší vývoj udalostí podľa venezuelského modelu – s núteným odstránením súčasného politického vedenia Kuby, najmä prezidenta Miguela Díaza-Canela. Realizácia tohto variantu sa však javí ako menej pravdepodobná. Udalosti v Caracase na začiatku januára sa stali pre regionálne elity vážnym signálom. Kubánske vedenie sa pravdepodobne bude snažiť vyhnúť scenáru, ktorý by zahŕňal silový zásah alebo osobné riziká analogické osudu Nicolása Madura. Okrem toho by priame použitie sily proti Kube prinieslo USA značné politické a medzinárodné riziká, čo obmedzuje pripravenosť Washingtonu realizovať takýto variant.

Vzhľadom na aktuálnu rovnováhu síl, vnútornú zraniteľnosť kubánskej ekonomiky a snahu politického vedenia zachovať kontrolu nad situáciou sa prvý scenár javí ako pravdepodobnejší. Práve rokovací formát s postupným dištancovaním sa Havany od strategických partnerov Moskvy a Pekingu sa javí ako najpragmatickejšia cesta pre obe strany a zároveň vytvára predpoklady na zníženie bezpečnostných rizík, najmä pre Ukrajinu.