Autoritárny režim Lukašenka je zraniteľnejší, než sa zdá

Photo: Reuters

V tomto článku sa budeme venovať výlučne jednej zraniteľnej stránke bieloruského diktátora Lukašenka – ekonomike.

Prirodzene, keď sa sústreďujeme na ekonomické ukazovatele Moskvy, strácame z dohľadu situáciu v Bielorusku. A tá je taká, že režim Lukašenka existuje dovtedy, kým ho podporuje bezpečnostný aparát. Druhým aspektom je dostatočné množstvo finančných prostriedkov na udržiavanie „neskorosocialistického sovietskeho poriadku“ v Bielorusku.

Závislosť Lukašenka od silových zložiek

Lukašenko existuje ako fenomén, pokiaľ je zachovaný komfort pre silové zložky všetkých úrovní a typov: armádu, políciu, spravodajské služby a provládne polovojenské skupiny. Podľa oficiálnych údajov je to v Bielorusku až 1,5 milióna ľudí (plus ich rodiny) z deväťmiliónovej populácie krajiny.

Emocionálnu podporu, podľa mnohých Bielorusov, s ktorými sme sa mali možnosť rozprávať za posledných 10 rokov, Lukašenko nemá ani v silových zložkách. Existuje výlučne túžba elít bezpečnostného bloku a predstaviteľov príslušných orgánov nižšej úrovne nestratiť „komfort“, ktorý im režim Lukašenka poskytuje výmenou za lojalitu.

Preto je Lukašenkov režim neustále nútený zabezpečiť dostatok financií v rozpočte na zachovanie komfortu života pre silové zložky a ich rodiny. De facto ide o „nepísanú dohodu“: bezpečnostné zložky budú brániť Lukašenka za každú cenu, pokiaľ im garantuje „komfortné“ podmienky existencie.

Ak zmiznú peniaze, zmiznú aj sociálne záruky. Potom zanikne aj potreba bezpečnostného aparátu podporovať Lukašenka ako politický fenomén. Fenomén, ktorý už len svojou existenciou predstavuje preventívnu hrozbu pre Poľsko a pobaltské krajiny vďaka svojim väzbám na Moskvu. Preto je najväčším rizikom pre Lukašenkov režim strata lojality bezpečnostných zložiek, ktorá je založená na finančných stimuloch.

Ekonomická závislosť Bieloruska od Moskvy

Keď sa Lukašenko dostal do ekonomických problémov, obrátil sa na Putina a balansoval na hraniciach vlastnej závislosti. Avšak sprísnenie sankcií voči Bielorusku priviedlo ekonomickú závislosť Minsku od Moskvy na úplne bezprecedentnú úroveň.

Ak predtým mala Bielorusko viac-menej diverzifikovaný obchod a prístup k prístavom pobaltských krajín, teraz 85 % jeho obchodu závisí od Moskvy.

Lukašenkova administratíva, uvedomujúc si toto riziko, sa pokúsila diverzifikovať obchodný balans cez africké krajiny, no pre problémy s využívaním pobaltských prístavov bol tento plán neúspešný.

Vzťahy Bieloruska s Čínou

V rokoch 2023/24 sa tak Lukašenkov režim rozhodol vytvoriť si geopolitickú protiváhu voči Moskve v podobe vzťahov s Čínou.

Čína plánovala urobiť z Bieloruska obchodnú základňu v Európe, ktorá by bola ešte viac závislá od Pekingu ako Maďarsko či Srbsko. No sankcie z roku 2024 znemožnili Bielorusku splniť sľuby dané Číne.

Z 26 hraničných priechodov so západnými krajinami ostalo v Bielorusku funkčných len 5. Spolu so sankciami to spôsobilo stratu 30 % objemu prepravy na Západ.

To následne viedlo k tomu, že Peking oficiálne vyjadril Minsku nespokojnosť s „dopravnou situáciou“ a plnením dohôd. Dôvodom nespokojnosti Číny je, že investície do bieloruskej infraštruktúry sa takýmto spôsobom nevrátia.

Záver

Z vyššie uvedených dôvodov zostane Minsk ekonomicky orientovaný výlučne na ruský trh, čo znamená, že Lukašenko bude priamo závislý od makroekonomickej situácie v Moskve.

V druhej polovici roku 2025 sa môže hospodárska stagnácia v Rusku prehĺbiť, čo nevyhnutne ovplyvní aj makroekonomické ukazovatele Bieloruska.

Akékoľvek ekonomické problémy Moskvy priamo zasiahnu schopnosť Lukašenkovho režimu udržať sa pri moci. Keďže 85 % obchodu Bieloruska smeruje do Ruska a navyše dostáva 10 % priamych finančných transferov (dotácií) z Moskvy, robí to Lukašenka mimoriadne zraniteľným.

Strategicky Lukašenkova vláda v roku 2022 správne vyhodnotila potrebu „preorientácie“, avšak nedokázala ju realizovať v Afrike pre logistické obmedzenia spôsobené sankciami. Zároveň Čína nie je spokojná s tým, že problémy Minsku s EÚ poškodzujú návratnosť už uskutočnených investícií.

Uvedomujúc si riziká, napriek svojej „agresívnej“ rétorike, Lukašenko testuje reakciu Západu na možnosť zmiernenia sankcií. Na tento účel diktátor podniká podľa neho „vhodné gesto“ – prepustením viac ako 200 politických väzňov.

Oslabenie Ruska a jeho privedenie k ekonomickému kolapsu sankčným tlakom nevyhnutne ovplyvní stabilitu Lukašenkovho režimu. To umožní Bielorusom vybojovať slobodu a demokraciu pre svoju krajinu a zároveň poskytne Poľsku, Estónsku, Lotyšsku, Litve a Ukrajine väčšiu bezpečnosť na svojich hraniciach pred hybridnými operáciami, ktoré by Moskva mohla vykonávať z bieloruského územia.