Cesta k prameňom: alebo prečo by si európske NATO malo spomenúť na svoju minulosť

Väčšina diskusií o NATO sa sústreďuje na dve otázky:

• Naozaj NATO uplatní článok 5 v prípade potreby?

• Prídu USA skutočne na pomoc Londýnu, Parížu, Berlínu? Mimochodom, túto otázku si kládol už Charles de Gaulle predtým, než spustil francúzsky jadrový program.

A čo ak začneme od toho, že NATO, ako bolo pôvodne vytvorené, dnes už ani štruktúrne, ani funkčne nezodpovedá tomu, čím je teraz?

Kedysi prvý najvyšší veliteľ spojeneckých síl v Európe, generál Eisenhower, plánoval vytvoriť štruktúru NATO ako viacdáždnikovú bezpečnostnú sústavu, kde by sa krajiny NATO v rámci Aliancie delili na regionálne skupiny (dáždniky) podľa podobnosti bezpečnostných výziev a vojenskej špecifiky. Vzhľadom na to, že dosiahnuť jednotu záujmov a vojensko-technickú unifikáciu je zložité — a podľa niektorých meradiel dokonca nemožné — aj medzi niekoľkými krajinami, táto myšlienka sa transformovala do regionálnych veliteľstiev na úrovni Európy.

A všetky tieto „dáždniky“ sa mali spájať do jedného veľkého pod spoločným velením NATO. Takto sa Eisenhower snažil vyriešiť niekoľko problémov:

1. Zvýšiť odolnosť obranných spojenectiev, keďže by sa zakladali na spoločných prirodzených záujmoch krajín – aspoň na subregionálnej úrovni, nie celej Aliancie.

2. Dosiahnuť vysoký stupeň kompatibility výzbroje a koordinácie, pretože v rámci veľkých zoskupení je to veľmi náročné, no v subregionálnych celkoch (regionálnych veliteľstvách) je to realistickejšie.

3. Regionalizácia by posilňovala dôveru medzi spojencami čeliacimi podobným bezpečnostným výzvam a vytvárala by vyššiu úroveň politickej spolupráce v rámci celej Aliancie. To by formovalo kultúru NATO.

Formálne vzaté, Eisenhowerov regionalizmus v NATO tvoril základ pre spojenecké veliteľstvá počas celej studenej vojny. Pôvodný plán, ktorý predložil prvý SACEUR (Supreme Allied Commander Europe – Najvyšší veliteľ spojeneckých síl v Európe), generál Dwight D. Eisenhower, rozdelil územie NATO a okolité moria na viacero geografických veliteľstiev.

Na pevnine ich bolo tri: Spojenecké sily juh (AFSOUTH), ktoré sa vtedy zaoberali najmä Talianskom; Spojenecké sily centrum (AFCENT), ktoré sa sústredili na väčšinu západnej Európy a Spojenecké sily sever (AFNORTH), ktoré sa týkali Škandinávie. Neskôr Severnému veliteľstvu pribudla ďalšia veliteľská zložka, ktorá mala na starosti obranu prístupov k Baltiku – a túto misiu mali na starosti Briti.

Eisenhower de facto podľa územného princípu neformálne vytvoril akési „sub-NATO“ v rámci samotného NATO, no v štruktúre Aliancie: systém, ktorý prakticky existoval až do 90. rokov, preukazoval efektivitu, vysokú mieru PRIRODZENEJ angažovanosti krajín a nevzbudzoval otázky dôvery voči nemu.

Avšak po 90. rokoch začali Američania túto štruktúru kritizovať a napokon bola v roku 2002 definitívne zrušená.

Hlavným dôvodom americkej kritiky bolo to, že európsku štruktúru NATO chceli prispôsobiť vlastným cieľom. Pretože hlavný záujem USA – zadržiavanie Sovietskeho zväzu – zanikol rozpadom Sovietskeho zväzu.

Teda Američania presadzovali odklon od územne zameranej obrany smerom k vedeniu trvalých obmedzených zámorských operácií – ďaleko mimo Európu, mimo európskych záujmov, no v súlade so záujmami USA.

Do rozpadu Sovietskeho zväzu boli záujmy Európy a USA v NATO spoločné. Po tom sa tento spoločný záujem zmenil na čisto americký záujem – mať NATO a spojencov ako nástroj pre „policajné misie“ a ako nekonkurenčný trh pre zákazky amerického vojensko-priemyselného komplexu.

A dnes sa záujem USA posunul ešte ďalej – k súpereniu s Čínou, čo opäť leží ďaleko mimo prirodzeného záujmu Európy, ak by sme sa držali prístupu súčasnej americkej administratívy.

Rozpad Sovietskeho zväzu Američania využili na kritiku „údajne zastaraného systému“ NATO, ktorý síce po zániku hlavnej hrozby mohol byť menej aktuálny, ale rozhodne nebol zastaraný.

Takto Američania premodelovali NATO z obranného zväzku na organizáciu, ktorá poskytuje legitimizáciu a infraštruktúru pre americké zámorské „policajné misie“.

Po 11. septembri boli európske štruktúry NATO štrukturálne aj funkčne zmenené – od teritoriálneho princípu zabezpečenia vlastnej bezpečnosti k vykonávaniu obmedzených vojenských operácií, najčastejšie proti terorizmu.

Preto je dnes správne neklásť otázku: „Použije NATO článok 5 v prípade potreby?“, ale „Má súčasné NATO ešte niečo spoločné s ideou toho NATO, na ktorej bola založená jeho štruktúra a funkcia?“

NATO sa nachádza v štádiu štrukturálnej degenerácie a transformácie na prototyp dysfunkčného moskovského analógu ODKB, kde v organizácii nie sú zastúpené spoločné záujmy jej členov, ale sa využíva ako geopolitický nástroj v rukách jedného aktéra.

Presne tým je dnes ODKB pre Kremeľ — a na niečo podobné sa NATO postupne mení vo vzťahu k USA.

Hlavnou príčinou úpadku NATO je prirodzený rozchod záujmov medzi USA a Európou.

Európski lídri len ťažko prijímajú fakt, že to, čo existovalo a zaručovalo bezpečnosť viac než 75 rokov, sa nachádza vo fáze sebadeštrukcie. A že skôr či neskôr bude nutné urobiť rozhodnutie: buď naťahovať čas až do úplnej klinickej smrti (čakať na potvrdenie nefunkčnosti článku 5), alebo prevziať zodpovednosť na seba — za reštart, presnejšie znovuzaloženie NATO v sebaobnovujúcich sa hraniciach „spoločnosti záujmov“, ktoré sa pravdepodobne obmedzia geograficky na európsky kontinent.Teda vrátiť sa k prameňom.

Je možné jednoducho modernizovať NATO bez jeho znovuzaloženia?

Súčasné NATO v jeho dnešnej podobe bude ťažké modernizovať, pretože produkt (politický, finančný, marketingový), ktorý stratil vieru a dôveru svojich používateľov, len zriedkavo dokáže túto dôveru obnoviť iba čiastkovými reformami.

Obnoviť dôveru bude možné buď hĺbkovým rebrandingom, alebo znovuzaložením, čo je v praxi často výsledkom takého rebrandingu, a cieľom je vybudovať dôveru k produktu úplne odznova.

A moja návrhovaná vízia spočíva v tom, aby sa NATO — jeho európska časť — vrátilo k „Eisenhowerovskej vízii“ funkčnosti. V skutočnosti znovuzaložiť Severoatlantickú alianciu ako Európsku obrannú úniu (EOÚ).

EOÚ by bola zjednotená spoločnosťou európskych záujmov v oblasti bezpečnosti a snahou o strategickú bezpečnostnú stabilitu pre udržateľný rozvoj členov Únie.

Ale aj európsky kontinent má rozdielne záujmy v otázkach bezpečnosti. Preto je na organizačnej úrovni možné prevziať Eisenhowerove myšlienky a vytvoriť tri „európske dáždniky“, teda zóny aktívnej spolupráce podľa regionálneho princípu. To, čo v minulosti dokázalo zadržať oveľa hrozivejší Sovietsky zväz, dokáže dnes zadržiavať aj jeho bledú kópiu — súčasnú Moskoviu.

Na základe medzivládnych zmlúv možno vytvoriť: Západoatlantický bezpečnostný dáždnik, Baltsko-Čiernomorský bezpečnostný dáždnik, Balkánsko-Stredomorský bezpečnostný dáždnik

Každá zo skupín má svoje špecifické úlohy a záujmy:

Západoatlantický bezpečnostný dáždnik

Tento dáždnik by mal pozostávať zo štátov západnej Európy (Spojeného kráľovstva, Francúzska, Holandska, Belgicka a Portugalska), ktoré majú prístup k svetovému oceánu, zámorské územia a príslušnú štruktúru ozbrojených síl so silnou námornou zložkou. Jeho úlohou by bolo zabezpečovať obranné a odstrašujúce operácie mimo Európy, ako aj námornú (oceánsku) zložku, pričom tieto štáty majú pre takúto činnosť vhodné námorné vojenské kapacity.

Baltsko-Čiernomorský bezpečnostný dáždnik

Do tejto skupiny by mali patriť Nemecko, Poľsko, Ukrajina, Rumunsko, Česko, pobaltské a škandinávske krajiny. Jej hlavnou úlohou je odstrašovanie a protiváha voči Moskovii, ako aj zabezpečenie bezpečnosti v oblasti Baltského a Čierneho mora.

Balkánsko-Stredomorský bezpečnostný dáždnik

Do tejto skupiny by patrili Španielsko, Taliansko a krajiny Balkánu. Jej hlavnou úlohou je ochrana Európy pred nelegálnou migráciou, pašovaním zbraní a drog z Afriky.

Funkcie tejto skupiny by fakticky zahŕňali hliadkovanie, monitorovanie, rýchle nasadenie územne blízkych „policajných misií“, ako aj udržiavanie stability na Balkáne v prípade potreby alebo vonkajších provokácií.

Všetky tri tieto zoskupenia (dáždniky) sú autonómne, ale séria medzivládnych zmlúv ich spája do jedného celku, ktorý tvorí základ Európskej obrannej únie (EOÚ), ktorá môže byť alternatívou k NATO, alebo paralelnou (regionálnou) organizáciou pod spoločným zastrešením, ak by niektoré krajiny mali ťažkosti prijať nový geopolitický vývoj v danom okamihu.

Druhou zložkou po vybudovaní organizačnej štruktúry má byť zvýšenie jadrového potenciálu EOÚ — minimálne na úroveň dostatočnú na odstrašenie Moskovii.
Podľa odhadov je na paritné odstrašenie Kremľa potrebných minimálne tisíc hlavíc, ktoré by mali byť schopné doručenia všetkými prostriedkami jadrovej triády: po mori, po súši a vzduchom.

Možno čoskoro pribudne do zoznamu aj kozmos. Európa by tak fakticky mala zdvojnásobiť svoj jadrový potenciál z aktuálnych cca 550 hlavíc, ktoré má Francúzsko a Spojené kráľovstvo spolu.

Nerovnováha medzi dáždnikmi

Ako vidíme, v takejto štruktúre by všetky dostupné jadrové zbrane – vyše 500 hlavíc – boli sústredené v Západoatlantickej skupine (Spojené kráľovstvo a Francúzsko).
Baltsko-Čiernomorská skupina, ktorá by pritom mala byť hlavnou silou odstrašenia jadrovej Moskovii, zostáva „jadrovo nahá“.

Medzi krajinami tohto zoskupenia, ktoré by potenciálne mohli byť základom pre jadrový štít, je: Nemecko – má záväzok nevyvíjať vlastné jadrové zbrane a verejná mienka v krajine to taktiež nedovolí. Poľsko – orientuje sa na umiestnenie amerických jadrových zbraní, ale nemá žiadne skúsenosti s jadrovou energiou, okrem výskumného reaktora „Maria“.

Logickou krajinou na túto úlohu je Ukrajina – má jadrový potenciál, zásoby uránu, skúsenosti s prevádzkou jadrových zbraní, vedecko-konštrukčné kapacity a aktívny program vývoja nosičov rakiet.

Ukrajina, ktorá kvôli zárukám vlastnej bezpečnosti musí vyznávať stratégiu „ježka“, by mohla súčasne garantovať jadrový dáždnik pre celý región.

To by bolo výhodné nielen pre samotnú Ukrajinu ako určitá garancia bezpečnosti, ale aj pre Európu, pretože prirodzenejšiu silu na odstrašenie Moskovii v Európe jednoducho neexistuje.

Čím skôr si európski lídri uvedomia, že každá spoločensko-politická a bezpečnostná štruktúra je plynulá a podlieha vývoju, tým skôr pochopia, že uznanie tejto plynulosti v prípade NATO nie je tragédia, ale prirodzená fáza vývoja.
A čím skôr to pochopia, tým skôr dôjde k premene na nové, efektívnejšie formy, namiesto toho, aby sa účastníci ocitli pochovaní pod troskami starej architektúry.