Pobaltie môže prísť o Ameriku. Čo by potenciálne zníženie bezpečnostnej prítomnosti USA znamenalo pre región

Photo: Getty Images

Avšak s nástupom druhého prezidentského obdobia Donalda Trumpa región čelí novým výzvam spojeným s budúcnosťou americkej bezpečnostnej prítomnosti. Zmena priorít Washingtonu, presun pozornosti na súperenie s Čínou a tlak na európske krajiny, aby zvýšili vlastné výdavky na obranu, vytvárajú predpoklady na prehodnotenie bezpečnostnej stratégie týchto krajín.Potenciálne scenáre vojenskej invázie Ruskej federácie. intellinews.com

Aktuálny stav americkej prítomnosti v regióne

K roku 2025 americká vojenská prítomnosť v regióne zahŕňa do 2000 príslušníkov ozbrojených síl. Okrem toho pobaltské krajiny hostia mnohonárodné práporové jednotky NATO pod vedením Spojeného kráľovstva (Estónsko), Kanady (Lotyšsko) a Nemecka (Litva).

V Litve je rozmiestnený americký tankový prápor, ktorý tam pôsobí od roku 2019 a plánuje sa do roku 2026. Litva zároveň hostí nemeckú mnohonárodnú brigádu, ktorá bola oficiálne otvorená v máji 2025 a naďalej sa rozširuje. Do roku 2027 dosiahne plnú operačnú pripravenosť s počtom do 5000 vojakov, čo z nej urobí najväčší trvalý zahraničný vojenský kontingent v regióne.

Dôležitou črtou americkej prítomnosti v Litve je jej strategická poloha v blízkosti Suvalského koridoru. To robí americké sily kľúčovým prvkom obrany najzraniteľnejšieho bodu NATO na východnom krídle.

V Estónsku a Lotyšsku má americká prítomnosť viac mobilný charakter, sústreďujúc sa na jednotky rýchlej reakcie a špecializované systémy. Kanada plánuje dokončiť plné rozmiestnenie brigádnych kapacít v Lotyšsku do roku 2026, keď tam bude pôsobiť do 2200 kanadských vojakov v rámci mnohonárodnej brigády.

Krajiny sú podporované aj finančne. V rokoch 2021 – 2025 vyčlenil Kongres USA viac než 1 miliardu dolárov na Iniciatívu pre bezpečnosť v Pobaltí (Baltic Security Initiative).

Finančná a vojenská prítomnosť, a to tak zo strany NATO, ako aj USA osobitne, je pre Pobaltie kriticky dôležitá. Zdôrazňujú to aj predstavitelia pobaltských krajín. Napríklad generál Raimundas Vaikšnoras, veliteľ Ozbrojených síl Litvy, uviedol, že prítomnosť USA v Litve je jedným z hlavných odstrašujúcich faktorov pre potenciálnych protivníkov.

Dôvody potenciálneho zníženia

Preorientovanie na indo-pacifický región

Administratíva Donalda Trumpa jasne dala najavo, že Európania musia prevziať hlavnú zodpovednosť za obranu kontinentu.

Minister obrany Pete Hegseth vyhlásil vo februári 2025 v Bruseli, že „prísne strategické reality neumožňujú Spojeným štátom americkým sústrediť sa predovšetkým na bezpečnosť Európy“. Namiesto toho sa USA budú zameriavať na ochranu svojich južných hraníc a na konfrontáciu s Čínou.

Ekonomické úvahy

V USA je čoraz častejšie počuť od niektorých predstaviteľov, že Spojené štáty si jednoducho nemôžu dovoliť udržiavať svoje záväzky v Európe. Zníženie vojenskej prítomnosti môže uvoľniť zdroje pre iné strategické priority.

Okrem toho je ekonomická filozofia administratívy založená na princípe, že americkí daňovníci by nemali niesť neprimerané bremeno obrany európskych spojencov. Táto logika zvlášť rezonuje s elektorátom Donalda Trumpa, ktorý zastáva názor, že USA príliš dlho dotovali európsku bezpečnosť.

Tlak na európskych spojencov

Európski predstavitelia uvádzajú, že tento krok má za cieľ povzbudiť bohatšie krajiny kontinentu, aby financovali bezpečnostnú pomoc vo vlastnom regióne. To je v súlade s dlhodobou stratégiou Donalda Trumpa o väčšom rozdelení zodpovednosti v rámci NATO.

Konkrétne kroky Trumpovej administratívy

Administratíva Donalda Trumpa už oznámila ukončenie niektorých programov bezpečnostnej pomoci európskym krajinám hraničiacim s Ruskom. Konkrétne v septembri 2025 Pentagon informoval EÚ, že vojenská podpora v rámci programu Section 333 bude od nasledujúceho fiškálneho roka znížená na nulu. Pre pobaltské krajiny to znamená stratu stoviek miliónov dolárov pomoci.

Predstavitelia Pentagonu takisto zvažujú plán stiahnuť do 10-tisíc príslušníkov ozbrojených síl z východnej Európy. Hoci sa to netýka výhradne pobaltských štátov, takéto zmeny môžu mať vážny vplyv na celkovú bezpečnostnú architektúru regiónu.

Reakcia pobaltských krajín

Tvárou v tvár neistote prevzali pobaltské krajiny finančné záväzky v oblasti obranných výdavkov. Litva ako prvá prisľúbila, že od roku 2026 dosiahne úroveň 5 % HDP na obranu. Toto rozhodnutie jej umožní do roku 2030 vytvoriť plnohodnotnú vojenskú divíziu, zakúpiť moderné tanky Leopard 2A8 a sformovať novú mechanizovanú brigádu.

Estónsko si stanovilo ešte ambicióznejší plán – dosiahnuť priemernú hodnotu 5,4 % HDP na obranu do roku 2029.

Lotyšsko zvolilo postupný prístup: v roku 2025 jeho výdavky predstavovali 3,65 % HDP a cieľom je dosiahnuť 5 % v dlhodobej perspektíve.

Nemenej dôležité sa stali aj vojenské reformy. Litva plánuje vytvoriť nové brigády a rozšíriť brannú povinnosť, pričom počet brancov v Štátnej obrannnej službe sa má zvýšiť z niekoľkých stoviek na 4000 v roku 2028. Estónsko investuje do nákupu systémov HIMARS a protitankových komplexov, ako aj do modernizácie komunikačných systémov. Lotyšsko buduje rozsiahly výcvikový priestor Selonia, zavádza viacvrstvový systém protivzdušnej obrany a rozširuje nákupy techniky. Všetky tri krajiny aktívne rozvíjajú kybernetickú ochranu, dronové technológie a prostriedky na odvracanie ruských kyberútokov a elektronickej vojny.

Dôležitým smerom sa stalo aj prehlbovanie spolupráce s európskymi spojencami. Všetky tri krajiny sa aktívne zapájajú do Spoločných expedičných síl (JEF) pod vedením Spojeného kráľovstva.

Osobitne významným rozhodnutím bol odchod pobaltských štátov z Ottawskej konvencie o zákaze protipechotných mín, ako aj vystúpenie Litvy z Dohovoru o kazetovej munícii. Tieto kroky možno vysvetliť potrebou maximálne rozširovať obranné nástroje, hoci krajiny zároveň zdôraznili, že v súčasnosti neplánujú takúto muníciu používať ani skladovať.

Strategické výzvy pre región

Pobaltské krajiny čelia viacerým kľúčovým geostrategickým zraniteľnostiam, ktoré posilňujú ich závislosť od spojencov v NATO a robia ich zraniteľnejšími v prípade agresie zo strany Ruska.

Po prvé, tieto štáty sú vzdialené od hlavných síl NATO. Teritoriálne sú oddelené od vojenských centier Aliancie v strednej a západnej Európe, pričom hlavné logistické trasy vedú cez Poľsko. To v praxi robí Pobaltie akýmsi „enklávom NATO“ v prípade vojenskej krízy. Akékoľvek rozsiahle presuny síl do tohto priestoru si vyžadujú čas, čo môže byť kritické v prípade náhlej agresie.Schéma pohybov síl NATO a Ruskej federácie v regióne v prípade invázie.https://www.fpri.org/

Druhou zraniteľnosťou je Suwalský koridor – úzky pás územia so šírkou približne 65 km, ktorý sa tiahne medzi Kaliningradskou oblasťou Ruskej federácie a Bieloruskom. V prípade konfliktu by Rusko spoločne s Bieloruskom mohlo tento koridor zablokovať, čím by odrezali pobaltské krajiny od zvyšku spojencov po súši. V takom prípade by zásobovanie muselo prebiehať výlučne po mori alebo vzduchom, čo je podstatne zložitejšie a nebezpečnejšie.The Suwalki Gap is 70-km long narrow stretch of land, separating Kaliningrad and Belarus. For years it has been dubbed NATO’s Achilles Heel. [Stratfor.com]

Ďalším problémom je malá rozloha a absencia strategickej hĺbky obrany. Pobaltské krajiny sú územne neveľké, takže nepriateľské jednotky by sa mohli rýchlo presúvať do vnútra ich územia bez toho, aby poskytli čas na prípravu účinnej obrany. Napríklad od hranice Lotyšska s Ruskom do Rigy je iba približne 200 km.

Vážnou výzvou je aj vojenská nerovnováha. Rusko má výraznú prevahu v silách, najmä v delostrelectve, raketových systémoch a letectve. Okrem toho Kaliningradská oblasť predstavuje vysoko militarizovaný enkláv, kde sú umiestnené systémy PVO S-400 a raketové komplexy „Iskander“, schopné kontrolovať rozsiahly priestor v Baltskom regióne.

Okrem vojenských rizík sú pobaltské krajiny zraniteľné aj voči hybridným hrozbám – kybernetickým útokom, dezinformačným kampaniam a politickým diverziám, ktoré Rusko aktívne využíva.

Dodatočným faktorom je početná ruskojazyčná menšina, najmä v Lotyšsku a Estónsku, ktorú môže Moskva zneužiť na destabilizáciu zvnútra.

Faktor Číny

Zaujímavým je fakt, že hoci USA odôvodňujú zníženie vojenskej prítomnosti v Pobaltí potrebou sústrediť sa na súperenie s Čínou, samotná Čína postupne rozširuje svoju ekonomickú a technologickú prítomnosť v regióne.

Predovšetkým ide o investície do logistickej infraštruktúry. Čínske spoločnosti investovali do rozvoja kontajnerového terminálu v Klaipėde a do Slobodnej ekonomickej zóny v Kaunase. Takéto projekty zapadajú do rámca iniciatívy „Jeden pás, jedna cesta“ a vytvárajú hospodárske kanály, ktoré možno využiť nielen na obchod, ale aj ako nástroje politického vplyvu.

Osobitné znepokojenie vyvoláva úloha Číny v oblasti telekomunikácií a kritickej infraštruktúry. Incidenty s poškodením podmorských káblov v Baltskom mori v posledných rokoch viedli k tomu, že Estónsko a ďalšie krajiny regiónu sa obrátili na čínsku stranu so žiadosťami o vyšetrovanie. Do mnohých prípadov poškodenia káblov boli zapojené čínske lode.

Takto Čína v Pobaltí vystupuje súčasne ako partner v oblasti investícií a zároveň ako potenciálny zdroj hypotetických výziev. Jej ekonomická a technologická prítomnosť môže byť zneužitá v hybridných scenároch – od tlaku na vlády až po vytváranie zraniteľností v oblasti kritickej infraštruktúry. Zdá sa však, že USA tieto riziká nepovažujú za dôležité.

Očakávania

V najbližších dvoch rokoch sa očakáva postupné, no citeľné zníženie americkej vojenskej prítomnosti a finančnej podpory pre pobaltské krajiny. Rozsiahle zníženie americkej vojenskej prítomnosti v Európe sa nemôže uskutočniť zo dňa na deň, keďže odovzdanie amerických vojenských objektov hostiteľským krajinám si vyžiada roky rokovaní.

Najpravdepodobnejšie sa redukcia bude uskutočňovať postupne – počnúc ukončením niektorých programov pomoci a postupným stiahnutím rotačných jednotiek. Základná infraštruktúra a kľúčové strategické aktíva však s najväčšou pravdepodobnosťou zostanú. Okrem toho je dôležité vziať do úvahy nepredvídateľnosť novej americkej administratívy, ktorá má sklon meniť názor aj v takých zásadných otázkach.

Tak či onak, v blízkej budúcnosti sa očakáva významnejšia prestavba bezpečnostnej architektúry regiónu. Pobaltské krajiny a ich európski spojenci musia preukázať schopnosť prevziať väčšiu zodpovednosť za vlastnú obranu.

Z dlhodobého hľadiska sa formát americkej prítomnosti v regióne môže zásadne zmeniť. Namiesto trvalo rozmiestnených síl môžu USA prejsť na model rýchlej reakcie s vopred umiestnenou technikou a pravidelnými rotačnými cvičeniami.

Toto sa už aktívne diskutuje v rámci Aliancie. Koncepcia sa nazýva forward defence. Jej myšlienkou je, aby boli jednotky spojencov rozmiestnené bližšie k hraniciam, aby sa predišlo scenáru „oslobodzovania území po okupácii“. To sa priamo týka Pobaltia.

Čo to znamená pre Ukrajinu

Zníženie americkej prítomnosti v pobaltských krajinách môže mať vážne dôsledky pre bezpečnosť Ukrajiny. Pobaltské štáty patria historicky medzi najväčších podporovateľov Ukrajiny v rámci NATO a EÚ, neustále presadzujú tvrdý postoj voči ruskej agresii. Čím viac ťažkostí a problémov budú tieto krajiny čeliť v súvislosti s vlastnou bezpečnosťou, tým menej možností im zostane na našu podporu.Ukrajina, pobaltské krajiny a RF. Voanews

Oslabenie americkej prítomnosti môže zároveň prispieť k posilneniu ruských pozícií v regióne a vytvoriť predpoklady pre tlak na Ukrajinu zo severu. Zároveň však po ukončení vstupu Fínska a Švédska do NATO bude Rusko cítiť výrazné zníženie svojej schopnosti blokovať posily spojencov do pobaltských krajín cez Suvalský koridor, čo môže čiastočne vyvážiť negatívne dôsledky.

Vzhľadom na udalosti v Pobaltí, kde by krajiny ako členovia NATO mali byť, zdalo by sa, istejšie v podpore USA, sa Ukrajine bude musieť viac spoliehať na európsku podporu a rozvíjať alternatívne kanály bezpečnostného partnerstva. Ukrajina sa musí pripravovať na možné zmeny vo formátoch americkej podpory a rozvíjať schopnosť pracovať s novými modelmi partnerstva.

Záver

Potenciálne zníženie americkej bezpečnostnej prítomnosti v pobaltských krajinách odráža širšie zmeny v globálnej stratégii USA. Pre Ukrajinu tieto zmeny znamenajú potrebu diverzifikovať zdroje podpory a prehlbovať spoluprácu s európskymi partnermi. Zároveň spoločnosť hrozieb zo strany Ruska môže podporiť posilnenie solidarity medzi Ukrajinou a pobaltskými krajinami. To môže vytvoriť nové možnosti pre strategické partnerstvo.

Okrem toho, v dlhodobom horizonte bude postupný prechod k multipolárnemu bezpečnostnému modelu znamenať rastúcu úlohu takých štátov, ako sú Nemecko, Veľká Británia a Poľsko. Dôležitosť škandinávskych krajín v rovnováhe síl takisto rastie – môžu kompenzovať časť amerického odchodu. Pre Ukrajinu je to aj šanca nielen vyhnúť sa izolácii, ale aj stať sa aktívnym účastníkom nového rozdelenia síl v Európe.

Kľúčovým faktorom úspešnej adaptácie na nové podmienky bude schopnosť európskych krajín, vrátane Ukrajiny, samostatne udržiavať vlastnú bezpečnosť, bez straty transatlantickej solidarity a princípov kolektívnej obrany.

Analytický materiál pripravil Anatolii Horshkov špeciálne pre medzinárodné informačno-analytické spoločenstvo Resurgam.