Tri neštandardné kroky zo strany EÚ a Ukrajiny, ktoré by mohli obmedziť Biely dom v deštruktívnych krokoch

Photo: Joshua Roberts

Deštrukcia v medzinárodných vzťahoch, obchode a bezpečnosti sa čoraz viac prehlbuje, pretože Biely dom je presvedčený, že v chaose, vďaka svojim zdrojom a globálnej pozícii, dokáže prepísať pravidlá vo svoj prospech, aby si udržal dominanciu – aj za cenu svojich najbližších partnerov: Európy a Ukrajiny.

Jediné, čo môže zastaviť Trumpa, je precedens odporu voči jeho krokom. Vydieranie je totiž účinné len dovtedy, kým vydierač nedostane odpoveď, ktorá zničí jeho imidž – ten istý imidž, na ktorom je postavený strach ako nástroj vydierania.

Administratíva Bieleho domu, napriek svojej povesti nebojácnych dobrodruhov, je stále nútená brať do úvahy vnútorné aj vonkajšie faktory.

Medzi vnútorné faktory môžeme zaradiť tieto aspekty:

• Úroveň podpory verejnosti;

• Ekonomické ukazovatele;

• Reakcia svetových médií na kroky Bieleho domu;

• Vnímanie spoločnosťou toho, čo je skutočným výsledkom.

Napriek dominantnej túžbe Bieleho domu maximálne uspokojiť požiadavky Putina a de facto pod akoukoľvek zámienkou ukončiť svoje záležitosti v Európe, aby sa mohol presunúť na tichomorský región, administratíva Trumpa a jeho najbližšie okolie sú nútení postupovať opatrne a postupne presadzovať „reset“ vzťahov s Moskvou.

Zároveň sa Biely dom snaží vnútiť Ukrajine neprijateľnú dohodu o vzácnych zeminách, ktorá sa teraz zmenila na dohodu o prevode viacerých kľúčových zdrojov a infraštruktúrnych objektov Ukrajiny pod faktickú správu USA. Navyše, Kyjev by za to mal údajne ešte aj platiť, aby kompenzoval imaginárny dlh vo výške 300 miliárd dolárov, hoci celková pomoc zo strany USA nepresiahla 120 miliárd dolárov a bola predchádzajúcou administratívou poskytnutá na grantovom základe. Podmienky, ktoré by sa nemali meniť po ich odsúhlasení, sa teraz stávajú predmetom vydierania, keďže Washington si uvedomuje zraniteľné a vyčerpané postavenie Kyjeva a pokračuje v nátlaku.

Práve to je dôvodom, prečo Biely dom vyvíja silnejší tlak na Kyjev než na Moskvu. Trump chce, aby Ukrajina najskôr podpísala nevýhodnú dohodu so Spojenými štátmi, čím by si Washington zabezpečil dlhodobú kontrolu nad ukrajinskými strategickými zdrojmi. Zároveň sa snaží uspokojiť väčšinu požiadaviek Putina, aby mohol ruský prezident prezentovať tento výsledok ako svoj úspech pred vlastným obyvateľstvom.Ak by sa tento scenár nenaplnil, Ukrajina by nemala dôvod podpisovať s USA túto neprijateľnú dohodu, ktorá jej neprináša žiadne investície ani bezpečnostné záruky. Namiesto toho by umožnila Spojeným štátom spravovať ukrajinské strategické príjmy prostredníctvom prerozdelenia ziskov, ktoré sama Ukrajina generuje.

Vonkajšie faktory obmedzujúce USA

V dnešnom globalizovanom svete si USA neudržia svoje vedúce postavenie, ak budú naďalej takýmto tempom ignorovať vzťahy so svojimi spojencami a partnermi. Napokon, vonkajšie faktory môžu ešte viac vyhrotiť vnútorné problémy, pretože prepojenosť sveta v dobe informačnej revolúcie je príliš veľká na to, aby USA mohli konať izolovane.

Preto sa naskytá otázka: aké kroky môžu podniknúť Európa a Ukrajina na vzájomné uspokojenie svojich záujmov? Pre Brusel je kľúčové vyhnúť sa clám a zabezpečiť vlastnú bezpečnosť. Pre Ukrajinu je prioritou zabrániť dohode, ktorá by krajinu uvrhla do neokoloniálnej závislosti od USA, a zároveň si posilniť svoje pozície v rámci agresie, ktorú rozpútala Moskva.

Existujú tri kroky, ktoré môžu oslabiť Trumpovu pozíciu, znížiť jeho deštruktívny vplyv a posilniť Európu s Ukrajinou.

Všetky tri opatrenia sú „netradičné“ pre európsku politiku, no práve v súčasnej situácii je to práve neštandardnosť, ktorá môže zmeniť nepriaznivý trend pre Európsky kontinent.

Tri faktory, ktoré môžu oslabiť Trumpa a znížiť jeho deštruktívny vplyv:

1. Potenciálna arktická stratégia EÚ na obmedzenie deštruktívneho vplyvu Trumpa

Arktická stratégia EÚ by mohla obmedziť politické manévrovanie Trumpa tým, že by ho zviazala vnútornou kritikou vyvolanou jeho vlastnou politikou.

Možno si to všimli len niektorí, ale po zvolení Marka Carneyho za predsedu vlády a lídra Liberálnej strany Kanady sa správanie Bieleho domu mierne zmenilo. Možno to súvisí s odchodom Justina Trudeaua, ktorého Trump nemohol vystáť, no zároveň sa v rovnakom období odohrali aj ďalšie udalosti, ktoré majú síce nenápadný, no veľmi zaujímavý dopad.

V Kanade sa opäť začalo hovoriť o vytvorení spoločného priestoru s EÚ a dokonca aj o možnom vstupe tejto severoamerickej krajiny do EÚ. Nový premiér Carney podnikol svoj prvý oficiálny zahraničný výjazd do Európy, kde zdôraznil historické väzby medzi Kanadou a Európou.

Zaujímavé je, že práve v tomto čase prebehli prieskumy agentúry Abacus Data, ktoré ukázali, že 46 % Kanaďanov podporuje myšlienku vstupu do EÚ a celkovo 68 % má pozitívny postoj k EÚ. Proti tejto myšlienke sa vyslovilo 34 % opýtaných.

Brusel tieto výsledky privítal, no zároveň rýchlo odmietol možnosť členstva Kanady v EÚ s odvolaním sa na článok 49 Zmluvy o Európskej únii.

Tento krok však môže byť krátkozraký a môže zničiť silný politický nástroj, ktorý by mohol slúžiť na tlak na Trumpa.

Spojené štáty sa snažia o širší prístup do Arktídy, než aký im v súčasnosti poskytuje Aljaška. Hoci sa v Arktíde nachádzajú významné energetické zdroje, ich ťažba zatiaľ nie je ekonomicky rentabilná. To však nemení strategický význam tejto oblasti, ktorá môže ukrývať až 30 % svetových zásob energie a tiež vzácne minerály.

Arktída však nie je len otázkou energetiky. Je dôležitým obchodným uzlom, potenciálnym centrom pre budúce vesmírne preteky, hrá kľúčovú úlohu v raketových obranných programoch a ďalších strategických sférach.

Téma Arktídy je pre Trumpovu administratívu kľúčovou prioritou, no zároveň je aj intelektuálnou dominantou v analytických kruhoch USA. Doteraz sa väčšina amerických elít pozerala na „prístup k Arktíde“ cez prizmu dohôd a partnerstiev, a nie cez vydieranie, tlak alebo hrozby anexiou území spojencov.

Tento náznak, že "arktické ambície USA" by mohli utrpieť strategickú porážku kvôli nerozvážnym krokom Trumpa a jeho administratívy, by mohol viesť k silnej vnútornej kritike zo strany vplyvných intelektuálnych a mediálnych kruhov, ktoré podporovali myšlienku "arktickej expanzie."

Avšak, aby sa takáto hrozba pre americké ambície skutočne vytvorila, je potrebné ju starostlivo a premyslene naplánovať. A situácia v Kanade, kde sa vedú rozhovory o možnom vstupe do EÚ, je v tomto ohľade najlepším variantom, ktorý treba využívať.

Nie je podstatné, či sa Kanada nakoniec rozhodne reálne vstúpiť do EÚ alebo nie. Už samotné rozhovory o tejto možnosti sú pre USA veľmi nepohodlné. Na vyvíjanie tlaku na USA by stačilo pár verejných gest, ktoré by tento proces zdôraznili. A čo je najdôležitejšie — v mediálnom priestore by sa mal vytvoriť reťazec vzájomných závislostí: "Nerozvážne kroky Bieleho domu odohnali Kanadu od USA a posunuli ju k EÚ, čo by mohlo spôsobiť USA stratu svojich arktických možností."

Arktická os Kanady–Grónska–EÚ by vytvorila hrozbu pre ambície USA a prinútila by Biely dom zmierniť svoju rétoriku, aby sa vrátili k status quo (kedy boli možné partnerské rokovania). To znamená zníženie šikanovania a tlaku.

Preto vyhlásenie hovorkyne Európskej komisie Pauly Piño, že Kanada nemôže pristúpiť k EÚ z geopolitického hľadiska, je predčasným a nepremysleným krokom. Áno, skutočne, v článku 49 sa píše: "Každá európska krajina, ktorá rešpektuje hodnoty uvedené v článku 2 a je povinná ich podporovať, môže požiadať o členstvo." Avšak samotný pojem "európska krajina" nemá jasné definovanie. Nie je stanovené, podľa akých kritérií by mala spĺňať: len "geografické", "hodnotové", "kultúrne" alebo "ideologické".Mali by byť splnené všetky kritériá, alebo stačí jedno dominantné?

Ak je možnosť pristúpenia k EÚ podmienená len geografickými faktormi, čo sa týka Cypru, ktorý geograficky patrí do západnej Ázie? Alebo Grónska, ktoré bolo do roku 1982 súčasťou EÚ ako dánske grófstvo?

Navyše, Kanada nie je len demokratická severoamerická krajina, ale je súčasťou európskych dohôd v rámci Horizon Europe. Okrem toho je Kanada členom Rady Európskej vesmírnej agentúry a teraz aktívne participuje na vývoji európskych programov alternatívne k americkým satelitným komunikačným programom, vrátane tých vojenských.

Navyše, Kanada spĺňa všetky Kodaňské kritériá EÚ, a v súvislosti s túžbou Trumpa viesť obchodnú vojnu súčasne s Kanadou a EÚ, tieto dve strany by mohli vytvoriť pre svetové kapitály "tichý prístav", pričom by do neho zapojili aj Britániu. Navyše, pre samotných Kanaďanov, vzhľadom na ich britsko-francúzsku minulosť, by to malo stabilizujúci vplyv na Kvebekské otázky.

Okrem toho by Kanada a EÚ uzatvorili v sebe Grónsko a Veľkú Britániu, čo by povzbudilo tieto krajiny k vytváraniu užších prírodných väzieb s Bruselom a Ottawou, a nie s Washingtonom.

Osobitne, osnova Kánady-Grenlandia-EÚ by umožnila tejto aliancii stať sa najsilnejšou arktickou silou.

Avšak nepopisujeme túto tému na to, aby sme obhajovali, či môže Kanada skutočne vstúpiť do EÚ, ale skôr na to, aby sme ukázali, že existuje množstvo polemických momentov, ktoré by umožnili vytvoriť priestor pre diskusiu.

A samotný fakt, že sa táto téma začne diskutovať, by vyvíjal tlak na Biely dom, ktorý vlastnými činmi vytvoril a obnovil tieto diskusie medzi Kanadou a EÚ.

Tlak na Biely dom by urýchlil procesy, pričom britsko-francúzska minulosť Kanady by mala stabilizujúci vplyv na kvebekskú otázku, čím by oslabovala nežiaduce tendencie voči Washingtonu a pomohla by zabrániť vnútornému tlaku.

Tento prístup je nevyhnutný nielen pre Ukrajinu, ale aj v priamom záujme EÚ.

Ako však presadiť tento prístup, ak samotná Európska komisia odmieta možnosť vstupu Kanady do EÚ?

Položme si otázku: „Ktorá krajina, podobne ako Ukrajina, môže najviac utrpieť z činov USA na úrovni národného poníženia?“ To je Dánsko. Práve Dánsko by mohlo aktualizovať túto „arktickú otázku a Kanadu“. Kyjev a Kodaň si vybudovali veľmi teplé a dobré vzťahy, a spoločnosť problémov s aktuálnou administratívou Bielym domom tieto väzby ešte viac zbližuje. Hlas Dánska (ktorý pravdepodobne nebude jediný) sa stane obzvlášť vplyvným od júla, keď prevezme predsedníctvo v Rade Európskej únie.

Maďarsko je hráčom Trumpa v Európe, ktorý by mal dostať „červenú kartu“.

2.Druhá zložka – obmedzenie hlasovacieho práva Maďarska v EÚ.

Obmedzenie Orbána. Otázka, ktorá už dávno dozrela, pretože ak Brusel považuje geografický faktor za dostatočný na ignorovanie Kanady, tak otázka, či vláda Orbána zodpovedá spoločným hodnotám a politikám EÚ, je už dávno rétorická.

V júli 2023 Európsky parlament jednohlasne schválil rezolúciu s názvom: „Maďarsko: Europoslanci odsudzujú cielené a systematické kroky na podkopávanie hodnôt EÚ“. V tejto rezolúcii Európsky parlament spochybnil vhodnosť a možnosť zabezpečiť predsedníctvo Maďarska v Rade EÚ v roku 2024.

Toto rozhodnutie je určitým doplnením k rezolúcii Európskeho parlamentu z septembra 2022, v ktorej na základe správy Komisie bolo prijaté rozhodnutie, že „Maďarsko už nespĺňa demokratické štandardy EÚ a je ‚voľbovou autokraciou‘“. Okrem týchto správ existujú poznámky Európskej komisie, obvinenia z Bruselu a ukážkové proti-európske správanie Budapešti, ktoré ignoruje celoeurópske hodnoty a smerovanie činností.

Existuje článok 7, ktorý predpokladá odobratie práva hlasovať v Rade EÚ „za porušenie základných hodnôt“, a tiež existuje Zmluva o EÚ, ktorá v výnimočných prípadoch dáva právo pozastaviť akékoľvek práva členského štátu EÚ za „závažné a trvalé“ porušenia základných európskych hodnôt.

Ako vidíme, EÚ má niekoľko právne zakotvených dokumentov, na ktoré sa môže odvolávať pri prijímaní potrebného rozhodnutia o obmedzení hlasovacieho práva Budapešti. Ak predtým mohla Budapešť počítať s podporou Poľska, ktoré tiež často porušuje normy EÚ, teraz sú vzťahy medzi Varšavou a Budapešťou, ak nie v konfliktnej situácii, minimálne ďaleko od partnerstva.

To isté platí o ďalšom susedovi Maďarska – Česku, kde vzťahy charakterizuje vysoká konfliktosť, najmä kvôli pro-moskovskej pozícii vlády Orbána. A po vytvorení koalície medzi SPD a stranami Svobodní, Trikolóra a PRO, nie je isté, či partner Babiš z opozičnej strany ANO a spojenca Orbána z Patriots for Europe bude schopný získať potrebné víťazstvo na tvorbu vládnej koalície.

Po verdikte pre Le Penovú, spojenkynu Orbána za Patriots for Europe, pozície maďarského premiéra výrazne oslabujú na celoeurópskej úrovni.

Rovnaký osud postihol aj Herberta Kikla v Rakúsku, ďalšieho spojenca Orbána zo Patriots for Europe, ktorý tiež stratil pozície, pretože napriek víťazstvu vo voľbách nebol schopný vytvoriť vládu. A teraz vonkajšou politikou Rakúska riadi proeurópska vláda s mimoriadne kritickým ministrom zahraničných vecí Beátou Meinl-Raizingerovou.

Teraz môže politickú vôľu EÚ obmedziť Orbána doplniť aj Nemecko, kde sa v koaličnej dohode uvádza, že konzervatívci nového nemeckého kancelára Friedricha Merza a ľavo-centristická Sociálno-demokratická strana (SPD) sa dohodli, že budú od EÚ požadovať pozastavenie financovania a odobratie hlasovacieho práva krajinám, ktoré porušujú také kľúčové princípy, ako je vláda práva.

Samozrejme, pod riziko v prvom rade spadá Maďarsko. Druhým kandidátom je Slovensko.

Bez významnej krajiny, ktorá by podporila Slovensko, vo svojej aktuálnej ekonomickej situácii pravdepodobne nebude ochotné stáť za Orbánom. Jedinou významnou krajinou, o ktorú by sa mohol Orbán oprieť, je Taliansko. No je pomerne ťažké predpovedať, aký postoj voči nemu zaujme Meloniová. Na jednej strane Orbánova spolupráca s Le Penovou zničila ambície Meloniovej stať sa „kráľovnou pravice“, no na druhej strane jej pomerne blízke vzťahy s Trumpovou administratívou môžu ovplyvniť jej rozhodnutia.

Navyše, proces obmedzenia jedného z členov EÚ je pre Brusel rizikom, pretože je ťažké predvídať, či sa situácia nevymkne spod kontroly a neohrozí nakoniec makrostabilitu celého bloku.

Ak by sa však EÚ odhodlala riskovať krátkodobú stabilitu v prospech strategickej stability, mohol by to byť významný faktor na obmedzenie Trumpových ambícií.

Nie je náhoda, že Orbán vystupuje ako určitá „hovorová trúba“ USA v Európe.

Maďarský premiér má nielen vyhlásenia, ale aj zaujímavé komunikačné väzby s Trumpovou administratívou. Napríklad blízky priateľ viceprezidenta Vanca, Rod Dreher, žije v Budapešti a zohráva kľúčovú úlohu v prepojení medzi Orbánom a „novou pravicou“ v USA, ku ktorej patria Vance, Musk, Thiel, Yarvin a ďalší.

Obmedzenia uvalené na Maďarsko by nepochybne vyvolali búrlivú reakciu v Bielom dome, no zároveň by to bol silný signál, že EÚ zachováva jednotu aj voči Trumpovi a jeho tlaku. Obmedzenie Maďarska by Bruselu umožnilo dynamickejšie reagovať na Trumpov tlak a ochránilo by EÚ pred „rozvratom zvnútra“ prostredníctvom zneužívania mechanizmov a procedúr zo strany jednotlivých členských štátov.

3.Tretia zložka EÚ na obmedzenie deštruktívnych krokov Trumpa.

Táto zložka sa dá vyjadriť jednoduchým slovným spojením – zbaviť sa strachu. Strach z potenciálnej obchodnej vojny a strach v bezpečnostnej oblasti pred odchodom USA z Európy sú nástroje, ktoré Trump využíva na dosiahnutie svojich cieľov, pričom jedna zo strán musí „prehrať“.

Správanie amerického establišmentu v komunikácii počas škandálu SignalGate v súvislosti s operáciami v Jemene a úlohou Európy, „ktorá za to musí zaplatiť“, jasne ukazuje, aké pohŕdavé je stanovisko Bieleho domu voči Európe a jej spojencom. To potvrdzuje, že tlak na Európu nie je len spôsob správania, ale zámerne zvolená stratégia.

Preto jediný spôsob, ako čeliť tomuto tlaku, je dokázať, že Washington môže stratiť ešte viac. Na to si Európa musí uvedomiť, že jej stratégia nemôže byť založená na byrokracii a presných pravidlách, ale na nekonvenčnom prístupe k USA. Teda nehľadať kompromis, ale odpovedať jednotne a tvrdo na vydieranie týkajúce sa Grónska, ciel, bezpečnosti Európy a Ukrajiny.

Iba v tomto prípade, cez „eskaláciu“, je možné dosiahnuť prijateľný výsledok pre obe strany, kde Biely dom bude nútený pre sériu vnútorných a vonkajších faktorov prejaviť vyššiu mieru konštruktívneho prístupu.