MEDZINÁRODNÉINFORMAČNÉ A ANALYTICKÉ
SPOLOČENSTVO
+ Pripojte sa
Podporte
MEDZINÁRODNÉ
Kyrychok Dmytro, stážista Centra Resurgam
Photo: REUTERS/Khalil Ashawi
Po vypuknutí občianskej vojny v Sýrii urobil režim Bašára al-Asada prioritou boj proti sýrskej opozícii a Islamskému štátu (ISIL) v centre a na západe krajiny. Keď sýrska armáda stiahla svoje sily z východu, kde sa nachádzajú kurdské regióny, umožnilo to tamojším politickým štruktúram prevziať kontrolu nad regiónom do vlastných rúk. Okamžite vytvorili vlastné orgány samosprávy a Ľudové obranné jednotky (YPG), ktoré začali zaisťovať bezpečnosť regiónu, okrem iného aj tým, že sa stali nárazníkom proti zoskupeniam ISIL. Kurdi nežiadali zvrhnutie režimu, ale federalizáciu Sýrie.
Asad sa strategicky rozhodol nevyvolávať konflikt s Kurdmi, ktorí sú v konflikte s Ankarou, pretože mal záujem pôsobiť proti Turkom kvôli ich podpore časti protureckej sýrskej opozície. Toto rozhodnutie malo za cieľ fragmentáciu sýrskej opozície, ako aj zabránenie možnému vstupu Kurdov do vojny na strane povstaleckých síl. Tureckí Kurdi historicky požadovali nezávislosť od Ankary, čo vytvorilo nepriateľský postoj Turecka voči akýmkoľvek kurdským formáciám.
Photo: ISW Institute For The Study Of War
Práve kurdské jednotky YPG sa stali jednými z najúčinnejších síl, ktoré čelili ISIL.
Po víťazstve v Kobani nad silami Islamského štátu USA fakticky vstúpili do spojenstva s kurdskými silami, pričom im poskytovali leteckú podporu, dodávky zbraní a inštruktorov. Iniciovali vytvorenie Sýrskych demokratických síl (SDF), ktoré sa stali vojenskou koalíciou YPG a arabských kmeňov regiónu, teda fakticky armádou kurdskej autonómie. Spojenectvo s USA malo za cieľ porážku síl ISIL na jednej strane a sformovanie de facto autonómneho regiónu, ktorý nepodliehal Damasku, na strane druhej. Pre Asada to znamenalo definitívnu stratu zdrojov a územia, avšak bez priameho stretu s USA.
Je dôležité doplniť úlohu Ruska v regióne, ktoré sa po svojom zásahu do občianskej vojny v Sýrii v roku 2015 stalo jedným z arbitrov v kurdskej autonómii. Jeho úloha spočívala v tlmení priameho konfliktu a monitorovaní bojových akcií medzi Tureckom a Kurdmi pomocou hliadkovania. Pre Moskvu to bol ďalší nástroj vplyvu v regióne na konfliktné strany, ktorý posilňoval jej pozície. V prípade potreby mohol samotný Kremeľ rozdúchavať konflikty, aby následne „predával“ vlastné sprostredkovanie. Na Turecko a USA vplývalo Rusko prostredníctvom vojenskej prítomnosti a spolupráce s kurdským ropným sektorom, zatiaľ čo Asada si Rusi postupne podmaňovali cez kontrolu nad bezpečnostnými rozhodnutiami a finančnú pomoc.
Kurdská autonómia s podporou USA kontrolovala kľúčové ekonomické aktíva Sýrie. Medzi ne patria náleziská Dajr az-Zaur a Al-Hasaka, ktoré sú kľúčovými zdrojmi sýrskej ťažby ropy. Práve tie zabezpečili finančný základ autonómie regiónu po roku 2021 a prinášali približne 288 miliónov dolárov ročne. Tieto peniaze išli na zabezpečenie fungovania administratívnych orgánov, polície a armády. Turecko sa obávalo, že sa cez ne financuje Kurdská strana pracujúcich, ktorá propaguje myšlienku nezávislého kurdského štátu a ktorú Turecko, USA aj EÚ kvôli jej teroristickým útokom považujú za teroristickú skupinu. Časť príjmov mohli dostávať aj USA ako krajina, ktorá ropné polia podporovala a modernizovala.
Nemenej dôležitým zdrojom pre Kurdov bola kontrola nad vodnými elektrárňami na Eufrate. Konkrétne pomocou priehrad Eufrat a Mansúr kontrolovali dodávky vody, výrobu elektriny a zavlažovanie osevných plôch.
Source: Conflict Monitor by IHS Markit, 18 November 2019, Energy Consulting Group, BBC
27. novembra 2024 začali sýrske opozičné skupiny na čele s Hajat Tahrír aš-Šám (HTS) ofenzívu proti Asadovmu režimu. Od samého začiatku sa sýrska opozícia spoliehala na vonkajšiu podporu. Turecko poskytovalo bojovníkom HTS logistickú, vojenskú a politickú pomoc a aktívne sa podieľalo na plánovaní operácií a výcviku vojakov. Ankara mala záujem o oslabenie kurdských pozícií, zníženie autority Ruska a zväčšenie svojej zóny vplyvu v Sýrii. Neskôr, keď sa ukázal skutočný stav Asadových síl, sa cieľom Turecka stalo úplné prevzatie moci v Sýrii a vytvorenie lojálnej vlády na kontrolu zdrojov a boj proti Kurdom.
Na pozadí postupu bojovníkov HTS na Damask v novembri 2024 využili kurdské sily dočasné mocenské vákuum a nestabilitu Asadovej armády na uskutočnenie obmedzenej ofenzívy na západ od rieky Eufrat na viacerých miestach. Tieto akcie mali za cieľ vytvoriť hlbšiu obrannú zónu a posilniť budúce vyjednávacie pozície s novým Damaskom. Úspechy sa však nepodarilo upevniť, pretože kapacity Kurdov sa ukázali ako oveľa menšie v porovnaní s Tureckom a novou sýrskou mocou, ktoré presadzovali likvidáciu akýchkoľvek autonómnych útvarov.
Režim v Damasku fakticky padol 8. decembra 2024 – po tom, čo Asad ušiel do Moskvy a povstalci vstúpili do mesta. Zakrátko bola sformovaná prechodná vláda a následne sa konali voľby. Nová moc na čele s Ahmedom al-Šarom sa vydala cestou medzinárodnej legitimácie, zrušenia sankcií a budovania obrazu nového lídra. Ústrednými prvkami tejto stratégie boli návštevy moskvy, Washingtonu a príchod Ursuly von der Leyenovej do Damasku.
Zároveň nová moc nemala v úmysle udeliť autonómiu nikomu – čo potvrdili jej tvrdé zásahy proti lokálnym povstaniam Drúzov a Alavitov v marci 2025. Ich rýchly a nadmieru krutý charakter potlačenia s početnými obeťami bol jasným signálom. Po prvé, nový režim v Damasku demonštroval schopnosť potlačiť akékoľvek pokusy o regionálnu autonómiu; po druhé – potvrdil svoj monopol na použitie sily na celom území Sýrie; po tretie – potvrdil kurz smerujúci k budovaniu prísne centralizovaného unitárneho štátu, a to aj za cenu depresií proti nedávnym spojencom v boji proti Asadovi.
Turecko dlhé roky považovalo kurdské autonomistické hnutia na vlastnom území za hrozbu pre národnú bezpečnosť a uskutočňovalo proti nim vojenské operácie, najmä kvôli aktivitám Kurdskej strany pracujúcich a s ňou spojených síl. Turecké úrady pravidelne vyhlasovali, že akékoľvek pokusy Kurdov vytvoriť autonómiu v Sýrii môžu podnietiť separatistické nálady medzi vlastným kurdským obyvateľstvom.
Už od začiatku roka 2025 začalo Turecko v koordinácii s Damaskom a ním podporovanými skupinami bojovníkov vykonávať operácie proti Kurdom v Sýrii, ktoré však mali len lokálne úspechy. Tieto prvé strety vyústili do dohody z 10. marca 2025 medzi novou sýrskou mocou a SDF, ktorá obnovovala režim prímeria a postupnú integráciu Kurdov do novej Sýrie.
Bojové akcie sa opäť obnovili v polovici roka 2025. Ohniskami nepokojov sa stali oblasti v blízkosti Aleppa, kde žili Kurdi, a tiež územia, ktoré SDF obsadili v roku 2024. Postupný postup vojsk novej sýrskej vlády odhalil štrukturálne slabiny kurdskej autonómie a síl SDF. Napriek tomu, že velenie a etnicky kurdské jednotky si zachovávali stabilitu, arabské oddiely masovo ustupovali a neprejavovali ochotu bojovať s vládnymi silami, s ktorými sympatizovali. 13. januára 2026 vstúpili vojská Damasku na územie pod kontrolou kurdskej autonómie na ľavom brehu rieky Eufrat. Jednotky SDF uskutočnili rýchly ústup z väčšiny predtým kontrolovaných území, čím stratili ropné polia a celú ekonomickú základňu.
Dôležitým faktorom pádu Kurdov je skutočnosť, že územie nazývané kurdská autonómia je etnicky zmiešané. Kurdi žijú kompaktne na severovýchode v regióne Al-Hasaka, zatiaľ čo Arabi tvoria väčšinu v západných regiónoch a v údolí Eufratu. Arabské obyvateľstvo sa domnievalo, že Kurdi nespravujú ich regióny dostatočne objektívne, čo viedlo k lokálnym zrážkam a protestom. To malo niekoľko následkov: lojalita obyvateľstva k SDF bola skôr pragmatická než ideologická. Preto keď Damask 13. januára tohto roku začal ofenzívu proti kurdskej autonómii, arabskí vojaci v SDF odmietali bojovať a opúšťali pozície, čo viedlo k ešte rýchlejšiemu kolapsu autonómie.
18. januára bola podpísaná dohoda medzi Damaskom a Kurdmi o úplnej integrácii autonómie do zloženia nového sýrskeho štátu. Vedúcim regiónu Al-Hasaka musí byť etnický Kurd. Kurdi tiež umožňujú vládnym silám vstúpiť na územie svojho hlavného mesta Hasaka a veľkého mesta Kamišlí, ktoré boli považované za ich oporné body. Damask udeľuje Kurdom občianske práva a právo na vlastné vzdelávanie. Podľa dohody boli sily SDF zlikvidované a bojovníci majú byť po výbere integrovaní do sýrskej armády. Provincie Rakka a Dajr az-Zaur, kde žijú prevažne Arabi, boli okamžite odovzdané pod správu Damasku spolu so všetkými ropnými poliami a tábormi pre teroristov ISIL.
Formálne je dohoda Damaskom prezentovaná ako mierová integrácia, no fakticky sa stala kapituláciou Kurdov v podmienkach absencie vonkajších spojencov a úplnou stratou vlastnej štátnosti, ktorá bola nahradená kultúrnou autonómiou v rámci Sýrie.
Likvidáciu autonómie je ťažké vysvetliť bez zohľadnenia medzinárodného rozmeru. Kroky Turecka a USA naznačujú možnú existenciu neformálnej dohody o likvidácii kurdskej autonómie. USA nebránili ofenzíve proti svojim dlhoročným spojencom, neposkytli vojenskú podporu počas útoku a fakticky okamžite akceptovali integráciu autonómie na politickej úrovni. Veľvyslanec USA v Turecku 20. januára napísal o ukončení americkej misie v severnej Sýrii. Existencia SDF sa pre Američanov stala zbytočnou kvôli novým dohodám s Damaskom a jeho novej úlohe pri zaisťovaní bezpečnosti v regióne a pokračovaní boja proti ISIL vlastnými silami. To sa tiež zhoduje s politikou Donalda Trumpa zameranou na znižovanie vojenskej prítomnosti v zahraničí. Ankara vníma Kurdov ako hrozbu pre vlastnú bezpečnosť, a preto od začiatku podporovala myšlienku jednoty Sýrie a roky viedla vojenské kampane proti Kurdom. Dohromady to vytvára obraz medzinárodnej zhody na likvidácii kurdskej autonómie ako nadbytočného prvku, ktorý bráni záujmom strán pri vytváraní novej rovnováhy síl v Sýrii.
V roku 2026 sýrski Kurdi ako samostatný vojensko-politický hráč prestali existovať. Podpísanie integračnej zmluvy znamená postupné pohltenie ich inštitúcií sýrskym štátom. Kurdský faktor prestal byť nástrojom vonkajšieho vplyvu v Sýrii a premenil sa na vnútornú sociálnu otázku.
Kurdský prípad ilustruje niekoľko kľúčových princípov medzinárodných vzťahov:
Žiaden vonkajší spojenca nemôže garantovať bezpečnosť natrvalo, pretože jeho záujmy sa môžu meniť.
Veľmoci niekedy obetujú menších spojencov v záujme širších dohôd – a to sú reality súčasnej politiky.
Preto by sa mal hlavný dôraz klásť na vlastnú štátnu bojaschopnosť a vlastnú armádu.
Pokiaľ ide o Sýriu, zmena moci otvára pre Ukrajinu nové možnosti. Aj napriek pragmatickému prístupu Sýrie k obmedzeným vzťahom s Ruskom, Kremeľ stratil plne závislého spojenca. Ukrajina preto môže so Sýriou spolupracovať v oblastiach, ktoré predtým kontroloval Kremeľ – od poľnohospodársko-potravinárskej spolupráce až po podporu pri údržbe sovietskej techniky. To prispeje k postupnému vytláčaniu Kremľa z regiónu a následne k strategickému oslabeniu jeho pozícií.
Možno vás bude zaujímať
