Dve Ázie jedného Pekingu

Photo: Getty Images

Ide o tu istú Čínu – so Si Ťin-pchingom na čele štátu a Wang Im na čele diplomatického aparátu – avšak vzorce správania Pekingu sa v rôznych regiónoch zásadne líšia. Ak do jedného analytického rámca dosadíme štyri prípadové štúdie – kampaň ekonomického nátlaku proti Austrálii (2020 – 2024), militarizáciu umelých ostrovov na Spratlyho ostrovoch v Juhočínskom mori, balansovanie vo vzťahoch s Južnou Kóreou v súvislosti s rozmiestnením systému THAAD a infraštruktúrno-investičnú expanziu v Afrike v rámci iniciatívy „Jeden pás, jedna cesta“ – dostaneme obraz, ktorý verejný diskurz zvyčajne označuje za „rozporuplný“ alebo „nezrozumiteľný“, a to aj napriek schopnosti Číny urovnať vzťahy.

V skutočnosti je toto správanie konzistentné. Čína realizuje to, čo možno nazvať „variabilnou stratégiou“. Ide o systematické spájanie spolupráce a nátlaku, v ktorom sa vzájomné pomery menia v závislosti od konkrétneho partnera, regiónu a problému. Práve jej rozšifrovanie poskytuje kľúč k pochopeniu toho, ako bude Peking konať v nasledujúcom desaťročí.

Lekcia zo ZSSR, ktorú si Peking osvojil

Aby sme pochopili čínsku variabilitu, musíme začať rokom 1991. Žiadne alternatívne centrum moci sa nedokázalo vyrovnať protisovietskemu modelu spojenectiev, pričom samotná sovietska rétorika a správanie urobili z členstva v protisovietskom bloku jednoznačnú voľbu pre každý štát, ktorý si vážil svoju nezávislosť.

Čína sa vybrala opačnou cestou. Formula Teng Siao-pchinga  („skrývať kapacity, čakať na správny čas“) bola vedome prijatým operačným usmernením na celé desaťročia: neuchádzať sa o globálne líderstvo, nebyť na čele medzinárodných koalícií, vyhýbať sa priamemu konfliktu s USA, odkladať citlivé otázky (Taiwan, námorné spory) a neexportovať ideológiu. Cieľ bol jediný – umožniť krajine ekonomicky narásť do takej miery, aby bola cena za jej prípadné zadržiavanie pre Západ neúnosná.

Tento rast sa opieral o tri mechanizmy:Politika „reforiem a otvorenosti“ (改革开放) od konca 70. rokov 20. storočia, ktorá premenila pobrežné provincie na svetovú továreň prostredníctvom špeciálnych ekonomických zón a režimu stimulácie priamych zahraničných investícií (PZI). Do polovice 90. rokov sa Čína stala druhým najväčším príjemcom PZI na svete. Vstup do WTO v decembri 2001, ktorý otvoril čínskemu exportu trhy rozvinutých krajín a naštartoval fázu zrýchleného rastu. V rokoch 2002 – 2006 vzrástol HDP na obyvateľa o 49 %. Štátna priemyselná politika v strategických sektoroch, zameraná na budovanie technologického potenciálu prostredníctvom spoločných podnikov (joint ventures) s podmienkou transferu technológií.

Do roku 2010 táto konštrukcia bezchybne fungovala. Čínska ekonomika vzrástla dvanásťnásobne, zahraničný obchod osemnásobne a vojenský rozpočet sa zvýšil viac ako desaťnásobne. Žiadna antičínska koalícia nevznikla; naopak, partneri od EÚ po ASEAN sa snažili zapojiť Peking do globálnych hodnotových reťazcov.

Táto stratégia však mala svoje prirodzené limity. Tichá ekonomická expanzia sa ukázala ako nezlučiteľná s otvorenými územnými nárokmi v Juhočínskom mori, militarizáciou útesov Spratlyho ostrovov a stupňovaním tlaku na Taiwan. V istom momente už nebolo fyzicky možné udržiavať „nízky profil“ (low profile) – ekonomika takýchto rozmerov sa už nedokázala pohybovať nepozorovane. Do Pekingu začali prichádzať výhrady zo všetkých strán: od USA kvôli obchodnej nerovnováhe, manipulácii s menovým kurzom a porušovaniu práv duševného vlastníctva; od krajín ASEAN a Filipín kvôli umelým ostrovom; od EÚ kvôli nerovným podmienkam vstupu na čínsky trh. V roku 2011 administratíva Baracka Obamu oznámila strategický posun s názvom „Obrat k Ázii“ (Pivot to Asia), čo signalizovalo preorientovanie USA na zadržiavanie Číny v indicko-tichomorskom regióne. Práve v tejto fáze – keď tichá expanzia prestala slúžiť ako krytie – Peking vyvinul svoju vlastnú verziu adaptability.

Logika variabilnej stratégie

Namiesto jednoznačnej voľby medzi dvoma extrémami – „skrývaním kapacít“ a „asertivitou“ – začala Čína uplatňovať oba prístupy súčasne, avšak voči rôznym adresátom. Voči jednej krajine volí mäkký tón, ekonomickú spoluprácu a rituálne stretnutia na najvyššej úrovni. Voči druhej zasa pohraničné potýčky, infraštruktúrne „obkľúčenie“ a agresívnu diplomaciu. Cieľom je zabrániť potenciálnym protivníkom vnímať Čínu rovnako kriticky v jednom a tom istom čase. Ak Japonsko, India, Vietnam, Filipíny a Austrália prežívajú krízy s Pekingom postupne a izolovanie, zatiaľ čo ostatné menované krajiny v tom istom čase čerpajú od Číny ekonomické benefity, myšlienka „ázijského NATO“ zostáva len v teoretickej rovine.

Nástroje v tejto stratégii sú štyri. Prvým je ekonomická váha. Iniciatíva „Jeden pás, jedna cesta“, spustená v roku 2013, pripútala k čínskemu kapitálu desiatky krajín od juhovýchodnej Ázie až po Afriku. Ázijská infraštruktúrna investičná banka, založená v roku 2015 bez účasi USA, no s členstvom väčšiny amerických spojencov, premenila Čínu na alternatívu k Svetovej banke. Klasická verzia tohto nástroja – naratív o „dlhovej pasci“ v súvislosti s prístavom Hambantota na Šrí Lanke – bola v posledných rokoch v odbornej literatúre vážne spochybnená. Výskumníčka Deborah Bräutigam ukázala, že táto situácia vznikla skôr v dôsledku chýb šrílanskej politickej ekonómie než kvôli vedomej stratégii Pekingu. Vyvrátenie mýtu o „pasci“ však neznamená, že mechanizmus vplyvu zanikol – funguje len komplexnejšie. Namiesto scenára „pôžička – bankrot – konfiškácia aktíva“ získava Peking páky prostredníctvom systémovej závislosti dlžníkov od pokračujúceho čínskeho financovania.

Druhým nástrojom je mäkká moc a paralelné inštitúcie. BRICS, ŠOS, RCEP či Globálna bezpečnostná iniciatíva vytvárajú pre Čínu platformy hospodárskej a bezpečnostnej interakcie. Z týchto platforiem sú buď USA a ich spojenci úplne vylúčení (BRICS, ŠOS, Globálna bezpečnostná iniciatíva), alebo v nich figurujú s právami bežného účastníka, nie koordinátora pravidiel (RCEP). Nejde o priamu náhradu západných inštitúcií, ale o akési paralelné koexistovanie, ktoré postupne oslabuje ich monopol na „stanovovanie noriem“. Tento nástroj má však jasne vymedzené limity, čo názorne demonštruje prípad formátu „17+1“ (spolupráca Čyny so 17 krajinami strednej a východnej Európy, spustená v roku 2012). V máji 2021 z neho vystúpila Litva a v auguste 2022 Lotyšsko a Estónsko, čím sa formát zredukoval na „14+1“. Hoci formát „14+1“ právne prežil, stratil to hlavné – schopnosť priťahovať nových účastníkov a generovať spoločné riešenia.

Tretím nástrojom je vojenské odstrašovanie. Stratégia A2/AD (anti-access/area-denial – zamedzenie prístupu a odopretie oblasti), vyvinutá hlavnými vojenskými štruktúrami Číny, zahŕňa rakety stredného doletu, systémy protivzdušnej obrany, protilodné zbrane a kybernetické sily. Napriek rozšíreným interpretáciám nie je primárne namierená proti USA v zmysle prípravy na priamu vojnu. Jej zámer je iný: zvýšiť predpokladanú cenu amerického zásahu do takej miery, aby bolo samotné rozhodnutie Washingtonu intervenovať v regionálnom konflikte spochybnené. Táto stratégia je už dnes natoľko efektívna, že japonskí analytici verejne pochybujú, či americká vojenská prítomnosť v regióne stále garantuje odstrašenie Číny.

Štvrtým nástrojom je strategická nejednoznačnosť (strategic ambiguity). Na rozdiel od USA, ktoré vo svojich spojeneckých záväzkoch (NATO, Bezpečnostná zmluva s Japonskom, Zmluva o vzájomnej obrane s Južnou Kóreou) využívajú jasné deklaratívne záväzky (strategic clarity), Čína sa systematicky vyhýba verejnej kodifikácii vlastných „červených čiar“. Konkrétne podmienky, ktoré by spustili použitie sily voči Taiwanu, sú v zákone proti secesii z roku 2005 formulované len vo všeobecných rovinách. Právny obsah takzvanej „línie deviatich čiar“ v Juhočínskom mori Peking nespresnil ani po rozhodnutí Stáleho arbitrážneho súdu z roku 2016 v spore medzi Filipínami a Čínou, ktoré tieto nároky z veľkej časti odmietlo.

Táto stratégia plní dve funkcie. Po prvé, komplikuje protivníkom strategické plánovanie: núti ich vyberať si medzi nákladnou možnosťou (pripravovať sa na maximálne široké spektrum potenciálnych krokov Číny) a riskantnou možnosťou (plánovať odvetu pre jeden konkrétny scenár, ktorý sa nakoniec môže ukázať ako nesprávny). Po druhé, uchováva Pekingu operačnú a diplomatickú flexibilitu a eliminuje riziko „pasce záväzkov“ (commitment trap), kedy je štát nútený použiť silu len preto, aby obhájil svoje predchádzajúce verejné vyhlásenia.

Všetky štyri nástroje – ekonomickú váhu, paralelné inštitúcie, stratégiu A2/AD a strategickú nejednoznačnosť – uplatňuje Peking paralelne. Otázkou zostáva len pomer ich namiešania v konkrétnych regionálnych prípadoch. Poďme sa na ne pozrieť bližšie.

Japonsko a opatrný Peking

Japonsko-čínske vzťahy sú ukážkovým príkladom modelu „horúca ekonomika, chladná politika“ (政冷経熱) – hlboká hospodárska vzájomná závislosť tu koexistuje s pretrvávajúcim napätím v bezpečnostnej a historickej rovine. Bilaterálny obrat obchodu presahuje 300 miliárd dolárov ročne; Čína je najväčším obchodným partnerom Japonska a japonské investície spolu s technológiami zohrali kľúčovú úlohu v priemyselnom rozvoji ČĽR. Táto štrukturálna vzájomná závislosť generuje silný tlak záujmových skupín na deeskaláciu v momentoch politického vyhrotenia.

To však neznamená, že tieto vzťahy sú pokojné. Vo svojej Národnej bezpečnostnej stratégii z roku 2022 Japonsko priamo označilo Čínu za „bezprecedentnú strategickú výzvu“ – fakticky za hlavnú hrozbu. Ostrovy Senkaku, ktoré Japonsko kontroluje a Čína ich považuje za historicky čínske (pod názvom Diaoyu), sa premenili na skutočnú „sivú zónu“ konfrontácie: čínske hliadkovacie lode týždenne vnikajú do priľahlých vôd a japonské stíhačky vzlietajú stokrát do roka kvôli zachyteniu čínskych lietadiel.

Avšak – a to je zásadné – k fyzickým stretom nedochádza. Čínske plavidlá síce vstupujú do zóny, ale vyhýbajú sa taranovaniu. Čínske lietadlá sa približujú k vzdušnému priestoru Japonska, no nenarušujú ho. V decembri 2022 Tokio schválilo balík strategických dokumentov, ktorý počíta so zvýšením obranného rozpočtu na 2 % HDP do roku 2027 a s nadobudnutím „kapacity na uskutočnenie protiúderu“ – čo v praxi znamená odklon od povojnovej doktríny fungujúcej od roku 1945. Ide o najradikálnejšiu zmenu japonskej obrannej politiky za posledných osemdesiat rokov. Reakcia Pekingu sa síce obmedzila na rétoriku o „japonskom militarizme“, no súbežne s tým prebiehali bilaterálne stretnutia lídrov oboch krajín, rituálne zdvorilosti pri príležitosti výročí zmlúv a intenzívny diplomatický dialóg.

India alebo tvrdý Peking

Línia aktuálnej kontroly medzi Čínou a Indiou predstavuje 3 488 kilometrov horského územia, ktorého časť zostáva sporná už od čínsko-indickej vojny v roku 1962. Ako už bolo spomenuté, v júni 2020 došlo v údolí Galwan (Ladak) k niečomu, čo sa v prípade ostrovov Senkaku a Japonska nestalo – k fyzickému stretu s ľudskými obeťami. Dvadsať indických vojakov zahynulo v boji zblízka, pričom čínska strana dodnes nezverejnila svoje vlastné straty, hoci nezávislé odhady hovoria o desiatkach. Toto vyhrotenie je súčasťou systémového modelu uplatňovaného voči Indii. Strategické partnerstvo Číny s Pakistanom – tradičným rivalom Indie, Čínsko-pakistanský ekonomický koridor v hodnote približne 60 miliárd dolárov, otvorenie čínskej námornej základne v Džibutsku v roku 2017, ako aj infraštruktúrna aktivita na Šrí Lanke, v Bangladéši, Mjanmarsku či na Maledivách – to všetko vytvára geopolitický vzorec, ktorý Nové Dillí vníma ako strategické obkľúčenie. Indickí stratégovia ho označujú ako „šnúra perál“ (tento koncept pritom paradoxne navrhli Číňania, ale analytici spoločnosti Booz Allen Hamilton v roku 2005 pre Pentagón).

Paradoxom zostáva, že reálne vojenské kapacity Číny v južnej Ázii sú omnoho skromnejšie než vo východnej Ázii. Výskumníci z RAND Corporation (Scobell, Ratner a Beckley) už v roku 2014 použili na opísanie tejto situácie koncepciu „prázdnej pevnosti“ – čo je odkaz na slávnu epizódu zo starovekých čínskych vojenských dejín, kedy stratég Ču-ke Liang údajne oklamal nepriateľa predstieraním prázdneho mesta. Autonómne oblasti Tibet a Sin-ťiang totiž predstavujú pre Peking vnútornú zraniteľnosť, kvôli ktorej je nútený držať tam masívne armádne a policajné sily na kontrolu etnických menšín a potláčanie separatizmu. Tieto jednotky sú viazané vnútri krajiny a nie je možné ich nasadiť na juhoázijskom fronte. A predsa je tlak na tomto mieste reálny, fyzický a prináša obete na životoch. V prípade Japonska zostáva len v rétorickej rovine a bez obetí. Prečo je to tak?

Tri premenné, ktoré vysvetľujú tento paradox

Odpoveď spočíva v troch štrukturálnych faktoroch, ktoré systematicky určujú intenzitu čínskeho nátlaku v každom bilaterálnom kontexte.

Prvým faktorom je ekonomická asymetria. Japonsko-čínsky obrat obchodu (viac ako 300 miliárd dolárov) je takmer trikrát väčší ako čínsko-indický obrat (približne 130 miliárd dolárov). Ekonomická vzájomná závislosť vytvára v samotnom Japonsku silnú vnútropolitickú voličskú základňu: korporácie, obchodné komory a regionálne vlády, ktoré sa stavajú proti tvrdej konfrontácii. Podobne je to aj v Pekingu. To vytvára štrukturálny brzdiaci faktor, ktorý nie je výhodné narušiť ani pre jedno z hlavných miest. V indickom prípade je ekonomická bariéra podstatne nižšia: India nepredstavuje kritický trh pre väčšinu kľúčových čínskych odvetví a platí to aj naopak. To znamená, že cena za napäté vzťahy je nižšia, a preto je aj prah tolerancie voči incidentom vyšší.

Druhým faktorom sú spojenecké záväzky oponenta. Japonsko je formálnym spojencom USA na základe bezpečnostnej zmluvy z roku 1960, kde článok V explicitne počíta so vzájomnou obranou v prípade ozbrojeného útoku na územia pod japonskou správou. USA oficiálne potvrdili, že tento článok sa vzťahuje aj na ostrovy Senkaku. To znamená, že akýkoľvek vážny incident v okolí týchto ostrovov automaticky zaťahuje USA do potenciálnej eskalácie. India na rozdiel od Japonska nie je spojencom USA na základe žiadnej právne záväznej zmluvy. Zoskupenie QUAD – napriek všetkej svojej politickej váhe – nezahŕňa vzájomné obranné záruky. Dohody, ktoré India s USA podpísala (LEMOA, COMCASA, BECA), zabezpečujú len operačnú interoperabilitu a zdieľanie spravodajských informácií, no nezaväzujú Washington brániť Dillí vojensky. To vytvára pre Čínu „bezpečnejší“ priestor na vyvíjanie tlaku.

Tretím faktorom je fyzický charakter územných sporov. Senkaku sú malé, neobývané ostrovy v mori. Tu je „sivá zóna“ prirodzeným režimom konfrontácie: namiesto vojnových lodí možno nasadiť pobrežnú stráž, namiesto narúšania vzdušného priestoru iba zrýchlené prelety v jeho blízkosti a namiesto vojenskej prítomnosti rybárske flotily. Transparentnosť operácií na mori je obmedzená – je ťažké jednoznačne dokázať, kto je v konkrétnom incidente agresorom. Na druhej strane, pozemná Línia aktuálnej kontroly  medzi Čínou a Indiou je fyzicky definovaná demarkačná čiara, kde stoja živí vojakovia. Paradoxne, práve táto vyhrotenosť pozemných sporov ich robí ľahšie použiteľnými pre kontrolovanú eskaláciu: Čína môže „vložiť“ cielený tlak do konkrétneho úseku, získať taktickú výhodu a následne situáciu stabilizovať prostredníctvom diplomacie. Plnohodnotná výmena úderov medzi dvoma jadrovými mocnosťami na horskom priesmyku je totiž rovnako nevýhodná pre obe strany.

Tretím faktorom je fyzický charakter územných sporov. Senkaku sú malé, neobývané ostrovy v mori. Tu je „sivá zóna“ prirodzeným režimom konfrontácie: namiesto vojnových lodí možno nasadiť pobrežnú stráž, namiesto narúšania vzdušného priestoru iba zrýchlené prelety v jeho blízkosti a namiesto vojenskej prítomnosti rybárske flotily. Transparentnosť operácií na mori je obmedzená – je ťažké jednoznačne dokázať, kto je v konkrétnem incidente agresorom.Na druhej strane, pozemná Línia aktuálnej kontroly  medzi Čínou a Indiou je fyzicky definovaná demarkačná čiara, kde stoja živí vojakovia. Paradoxne, práve táto vyhrotenosť pozemných sporov ich robí ľahšie použiteľnými pre kontrolovanú eskaláciu: Čína môže „vložiť“ cielený tlak do konkrétneho úseku, získať taktactickú výhodu a následne situáciu stabilizovať prostredníctvom diplomacie. Plnohodnotná výmena úderov medzi dvoma jadrovými mocnosťami na horskom priesmyku je totiž rovnako nevýhodná pre obe strany.

Zhrnutie.V japonskom prípade sú prítomné všetky tri premenné, ktoré pôsobia proti tvrdému nátlaku: vysoká ekonomická vzájomná závislosť, formálne spojenectvo s USA, Námorný charakter sporu. Opatrný prístup Pekingu. V indickom prípade sú všetky tri premenné priaznivé pre tvrdší nátlak: relatívne nízka ekonomická vzájomná závislosť, absencia formálneho spojenectva s USA, pozemný charakter Línie aktuálnej kontroly.  Incident v údolí Galwan (2020), aktívna podpora Pakistanu a infraštruktúrny tlak cez CPEC.

Geopolitický paradox má teda jasné vysvetlenie: Čína sa správa agresívnejšie a neústupčivejšie práve tam, kde je riziko priameho vojenského stretu s USA objektívne najnižšie. Z hľadiska Pekingu ide o racionálnu minimalizáciu strategických nákladov a rizík.

Medze variability: QUAD a AUKUS

Táto stratégia však začína narážať na svoje vlastné štrukturálne limity. Formát spolupráce medzi USA, Japonskom, Indiou a Austráliou (QUAD) označil Wang I v marci 2018 pohŕdavo za „morskú penu, ktorá čoskoro zmizne“. Avšak o sedem rokov neskôr už táto aliancia usporiadala svoj piaty samit lídrov. Hlavné špecifikum tohto formátu spočíva v tom, že spája Japonsko a Indiu – dve najväčšie ázijské mocnosti, ktoré medzi sebou nemajú formálne spojenectvo. QUAD je teda mechanizmom, ktorý núti Čínu čeliť dvom kľúčovým regionálnym rivalom súčasne, a nie postupne. Teda presne tomu, čomu sa mala variabilná stratégia vyhnúť.

Ďalší strategický formát spolupráce – trojstranný obranný pakt USA, Spojeného kráľovstva a Austrálie (AUKUS), oznámený v septembri 2021 – zašiel ešte ďalej. Prvýkrát v histórii sa technológia jadrových ponoriek odovzdáva nejadrovému štátu. Keď sa Austrália – jeden z partnerov tohto paktu – začala verejne zbližovať s Washingtonom, Peking uvalil na Canberru obchodné sankcie: clá a neformálne zákazy na austrálske víno, jačmeň, uhlie či homáre. Tento zákaz nebol ani tak trestom pre Austráliu, ako skôr signálom pre ostatných: toto sa stane s tými, ktorí prejdú k otvorenému vyvažovaniu moci (balancing). Klasické protivyvažovanie (counter-balancing).

Tu sa však ukázalo niečo iné: napriek exemplárnemu trestu a nátlaku sa protivyvažovanie Austrálie nekonalo. Canberra sa paktu AUKUS nevzdala. V auguste 2023 sa navyše v Camp Davide uskutočnil historický trojstranný samit USA – Japonsko – Južná Kórea, ktorý spevnil koordináciu medzi tromi najdôležitejšími americkými spojencami v Ázii. Trojstranná štruktúra je formát, do ktorého sa Južná Kórea a Japonsko vzhľadom na historické nezhody nikdy predtým nezapájali. To znamená, že variabilná stratégia – napriek všetkým ekonomickým stimulom a rituálnej diplomacii – nedokázala zabrániť regionálnej konsolidácii, ktorá je pre Čínu nežiaduca.

To je zásadné. Samotná idea variability spočívala v tom, že potenciálni protivníci zostanú rozdelení vďaka diferencovanému prístupu, ktorý im nedával dôvod na jednotnú konsolidáciu. Formáty ako QUAD, AUKUS či trilaterálne spojenectvá však svedčia o tom, že táto stratégia už plne nefunguje: kľúčové regionálne štáty začali inštitucionalizovať svoju koordináciu. Vychádzajú totiž z predpokladu, že celková asertivita Číny prevažuje nad výhodami bilaterálnej spolupráce s ňou.

Závery

Z analýzy variabilnej stratégie vyplývajú tri hlavné závery:

Čínska stratégia nie je ani konzistentne „mierová“, ani konzistentne „agresívna“ – je zo svojej podstaty variabilná, pričom táto variabilita má vysvetliteľné štrukturálne príčiny. To je zásadné pre pochopenie situácie, pretože v západnom diskurze sa „čínska hrozba“ často prezentuje ako jeden monolit. V skutočnosti je intenzita tejto hrozby v rôznych regiónoch odlišná a vyžaduje si odlišné reakcie. Všeobecný recept na „zadržiavanie Číny“ nebude fungovať. Keďže stratégia Pekingu je diferencovaná, diferencovaná musí byť aj reakcia na ňu.

 Variabilná stratégia bola efektívna v období od roku 2000 do roku 2010, kedy vplyv Číny rástol rýchlejšie, než sa stihla sformovať reakcia jej protivníkov. Inštitucionálne vyvažovanie prostredníctvom AIIB, BRICS, ŠOS či RCEP vytvorilo paralelnú vrstvu regionálnej architektúry. Ekonomická atraktivita spomaľovala konsolidáciu protičínskeho frontu a umožňovala Pekingu získavať čas. Dnes sa však zdá, že tento čas sa naplnil.

Efektivita tohto modelu má svoje medze a tie sa naplno prejavujú práve teraz. Formáty QUAD a AUKUS, strategická transformácia Japonska smerom k posilneniu sebaobrany v roku 2026, preorientovanie sa Indie na partnerstvo s USA a trilaterálna koordinácia USA – Japonsko – Južná Kórea – všetky tieto procesy svedčia o postupnej konsolidácii regionálnej odozvy. Koncepcia „prázdnej pevnosti“ zostáva pre južnú Áziu relevantná, no východná Ázia už tieto hranice prekračuje. Peking tak stojí pred dilemou: zachovať si variabilitu v nádeji, že QUAD a AUKUS zostanú slabo inštitucionalizované, alebo prejsť k tvrdšej línii a riskovať tak urýchlenie konsolidácie svojich protivníkov.

Pre Ukrajinu táto skúsenosť nie je len o Číne. Ukazuje, ako sa veľmoci v podmienkach štrukturálnej konfrontácie vyrovnávajú s dilemou zadržiavania a prečo aj tie najvynaliezavejšie stratégie nakoniec narazia na svoje limity. Súčasná geopolitika sa čoraz menej zmestí do jednoduchých schém „priateľ – nepriateľ“. Zároveň však (a prípad Číny to jasne demonštruje) platí, že ak strategické ambície prekročia kapacitu diplomatického manévrovania, protivníci sa nakoniec zjednotia. Medzi týmito dvoma pólmi sú nútené manévrovať krajiny, ktoré nie sú ani Čínou, ani USA.

Ukrajinská diplomacia rieši v posledných rokoch prakticky symetrickú úlohu: ako byť súčasťou západného bezpečnostného systému, no zároveň si zachovať priestor pre obchodno-ekonomické vzťahy s Čínou; a ako formálne pripútať USA bezpečnostnými záväzkami bez toho, aby krajina stratila flexibilitu.

Sledovať, ako sa s analogickými dilemami vyrovnáva Peking, je užitočnou lekciou, hoci cieľ ukrajinského manévrovania je presne opačný: Čína sa snaží oslabiť západný poriadok a znížiť predvídateľnosť spojeneckých záväzkov USA, Ukrajina, naopak, potrebuje maximálne ukotvenie v západnej inštitucionálnej architektúre a právne záväzné bezpečnostné záruky.

Nástroje, ktorými Peking riadi svoje vzťahy s rôznymi partnermi, sa však dajú študovať oddelene od jeho cieľov – a práve preto zostáva čínska skúsenosť metodologicky mimoriadne cenná.