Koľko stojí kúpiť Biely dom: alebo za koľko sú Američania ochotní predať svojich partnerov

Donald Trump tvrdošijne ignoruje drzé správanie Moskvy a maximálne sa vyhýba sprísňovaniu sankcií proti nej. Dá sa to vysvetliť rôznymi spôsobmi: od obdivu k diktátorom až po efektivitu lobistov, ktorí zastupujú záujmy Kremľa. No v zákulisí prebieha ešte jeden proces, ktorý vysvetľuje hlbšie príčiny správania Bieleho domu. Ide o snahu podeliť sa s Kremľom o príjmy z energetického trhu Európy.

Tovar, ktorý treba výhodne predať

Pre administratívu Donalda Trumpa nie sú vzťahy a partnerstvá ničím strategickým. Sú len tovarom, ktorý možno a treba výhodne predať alebo vymeniť za lepšiu ponuku.

Napríklad, neexistuje vláda vo svete, ktorá by sa viac tešila na návrat Donalda Trumpa než vláda Benjamina Netanjahua v Izraeli. Ale ako ukázali nedávne udalosti, ani priateľské vzťahy Netanjahua s Trumpom nezabránia tomu, že pán Bieleho domu je ochotný predať vás za arabské peniaze.

Počas svojho prvého veľkého zahraničného turné, ktoré trvalo od 13. do 16. mája, Donald Trump navštívil Saudskú Arábiu, Katar a SAE, no nenavštívil svojho najdôležitejšieho spojenca na Blízkom východe – Izrael. Ak počas svojho prvého prezidentského mandátu Trump presťahoval veľvyslanectvo USA z Tel Avivu do Jeruzalema, roztrhol jadrovú dohodu s Iránom, uznal anexiu Golanských výšin a normalizoval vzťahy s niekoľkými arabskými krajinami, tak teraz ignoruje izraelské záujmy v mnohých otázkach.

Nedávno Trumpova administratíva viedla prakticky separátne priame rokovania s Hamasom o prepustení amerického občana, uzavrela samostatné prímerie s jemenskými húsijmi, zrušila sankcie voči Sýrii, a vedie rokovania s Iránom, najväčším nepriateľom Izraela, o novej jadrovej dohode, ktorej uzatvorenie by mohlo oslabiť sankcie voči Teheránu.

Viac o americko-iránskych vzťahoch v našom materiáli „Iránsky jadrový program: cesta od vzniku až po jadrovú dohodu s Trumpom“

Samozrejme, Izrael zatiaľ nestratí USA ako spojenca. Väčšina republikánov je naklonená Izraelu, takže americká podpora celkovo zostane silná. Ale, ako sme už spomenuli, pre Trumpa nie sú partnerstvá ničím strategickým.Trump sleduje rýchle, často krátkozraké rozhodnutia, atraktívne investičné dohody a diplomatické dohody, ktoré Izrael nemôže ponúknuť. V dôsledku toho hrozí Izraelu podkopanie národných záujmov v oblastiach, ktoré viac ako polstoročie zabezpečoval izraelsko-americký spojenectvo v regióne.

Arabské krajiny Perzského zálivu môžu dať Trumpovi to, čo chce najviac – rýchle sľuby a peniaze. Podľa údajov Bieleho domu počas svojho turné po krajinách Blízkeho východu Donald Trump podpísal dohody, ktoré zaručujú investície v hodnote viac ako 2 bilióny dolárov od Saudskej Arábie, Kataru a Spojených arabských emirátov do USA, ako aj nákupy amerických zbraní.

Okrem toho Katar daroval Trumpovi luxusné lietadlo Boeing 747-8 v hodnote 400 miliónov dolárov, ktoré sa bude neskôr používať ako prezidentské lietadlo. V roku 2017 Trump vyhlásil, že Katar „historicky sponzoroval terorizmus na veľmi vysokej úrovni“. Osem rokov nato však povedal: „Nikdy sme nemali také silné vzťahy s Katarom, ako máme teraz. A budeme vás brániť.“ Otázka znie: ktorý z katarských darov zmenil Trumpov postoj?

Zároveň sa americká zahraničná politika prelína s obchodnými záujmami Trumpovej rodiny. Rodinný biznis prezidenta, Trump Organization, riadi developerské a iné projekty vo všetkých troch krajinách Perzského zálivu, ktoré Trump navštívil. Napríklad 30. apríla Trumpov syn Eric, ktorý vedie developerské oddelenie Trump Organization, uzavrel dohodu o výstavbe golfového klubu v Katare v hodnote 5,5 miliardy dolárov. Prehlbovanie prepojení Trump Organization na Blízkom východe vyvoláva vážne obavy, keďže tento región zohráva kľúčovú úlohu v americkej zahraničnej politike. 

Predať Európu, kúpiť plynovody

A teraz otázka: ako ďaleko je Biely dom ochotný zájsť, aby výhodne predal Európu? Čo ak niekto ponúkne dosť vysokú cenu? Európu, ktorú veľká časť Trumpovej administratívy otvorene nenávidí. Využívajúc chamtivosť Bieleho domu, Moskva ponúka USA podiel na energetickom trhu Európy.

Podiel Ruska na európskom trhu so zemným plynom klesol z 40 % na 19 % za posledné tri roky. Ruský plyn stále nakupuje šesť krajín EÚ: Maďarsko a Slovensko dostávajú plyn cez plynovod Turecký prúd, Belgicko, Francúzsko, Holandsko a Španielsko nakupujú skvapalnený zemný plyn (LNG) od ruskej spoločnosti Novatek na základe dlhodobých kontraktov. 

Európska únia je však na cieľovej rovinke v procese odmietnutia ruských energetických zdrojov, najmä plynu. 6. mája Európska komisia oficiálne predstavila nový plán s názvom REPowerEU Roadmap. Cieľom tohto plánu je úplné odstrihnutie sa od ruských energetických surovín. Plán zahŕňa: zákaz nových kontraktov na ruský plyn, ukončenie existujúcich spotových kontraktov (tzn. krátkodobé zmluvy s nákupom za aktuálne trhové ceny) do konca roka 2025, úplný zákaz dovozu ruského plynu – potrubného aj skvapalneného – do konca roka 2027.

7. mája predsedníčka Európskej komisie Ursula von der Leyen zdôraznila, že EÚ nedopustí obnovenie závislosti od Moskovije: „Niektorí stále hovoria, že by sme mali znovu otvoriť plán pre ruský plyn a ropu. To by bola chyba historických rozmerov. A my to nedopustíme.“

Moskovija však vymýšľa schému exportu svojho plynu do Európy, ponúkajúc Američanom podiely v Nord Streamoch, ako aj – zdá sa – v Tureckom prúde.

Schéma návrhu je jednoduchá: Moskovija obnoví/predá po tých istých plynovodoch svoj plyn, ale na vstupe do Európy sa tieto toky stanú „americkými“ – a preto sa moskovský plyn nedostane pod sankcie EÚ.

Prvým, kto túto schému navrhol, bol americký finančník Steven Lynch, ktorý sa dve desaťročia venoval biznisu v Moskve. V novembri 2024 napísal Wall Street Journal, že Lynch sa obrátil na vládu USA so žiadosťou, aby mu umožnila zúčastniť sa na dražbe plynovodu Nord Stream 2, ak bude vystavený aukcii v rámci konkurzného konania vo Švajčiarsku.

„Podstata je nasledovná: je to jedinečná príležitosť pre Američanov a Európanov získať kontrolu nad európskym energetickým zásobovaním až do konca éry fosílnych palív, aká sa naskytne raz za generáciu,“ povedal Lynch.

Podľa údajov Reuters (12. apríla) v návrhu americko-ukrajinskej dohody o surovinách Spojené štáty požadovali, aby Ukrajina odovzdala Korporácii pre medzinárodné financovanie USA kontrolu nad plynovodom ruského „Gazpromu“ na Ukrajine.

V apríli hovorca Kremľa Dmitrij Peskov povedal v rozhovore pre francúzsky magazín Le Point, že ruská spoločnosť „Gazprom“ je pripravená zvážiť možnosť predaja plynu do Európy, ak nový vlastník prevezme kontrolu nad plynovou sieťou medzi Ruskom a Európou:

„Je to čisto obchodná záležitosť, ktorú sme nikdy nepolitizovali. 'Gazprom' to nepochybne prediskutuje. Sme pripravení rokovať o našom plyne a vieme, že niektoré krajiny Európy si želajú pokračovať v jeho nákupe. Všetko sa bude riešiť na obchodnom základe.“

8. mája agentúra Reuters uviedla, že USA a Rusko diskutujú o možnosti obnovenia dodávok ruského plynu do Európy. Obnovenie úlohy Ruska na európskom plynárenskom trhu sa zvažuje ako možný prvok mierovej dohody. Účasť USA v tomto procese môže zmierniť politický odpor v Európe a dať Američanom kontrolu nad tým, koľko ruského plynu bude Európa dostávať.

Zvažujú sa rôzne možnosti americkej účasti: investície do Nord Streamu a ukrajinskej plynovej prepravnej sústavy, podiel v Gazprome, účasť amerických spoločností ako sprostredkovateľov-nákupcov. Gazprom takisto zvažuje možnosť ponúknuť nemeckým zákazníkom krátkodobé kontrakty na 24 mesiacov s výraznými zľavami namiesto tradičných viacročných zmlúv.

9. mája denník Wall Street Journal informoval, že americký hedžový fond Elliot Investment Management, ktorý vedie miliardár Paul Singer, zvažuje kúpu podielu v bulharskej odbočke ruského plynovodu „Turecký prúd“ – posledného plynovodu, ktorým Rusko stále exportuje plyn do Európy.

Podľa údajov WSJ spoločnosť Elliot podpísala dohodu o mlčanlivosti so štátnym bulharským prevádzkovateľom prepravy plynu „Bulgartransgaz“.
Okrem investícií do infraštruktúrnej siete spoločnosti Elliot zvažuje aj možnosť refinancovania dlhu „Bulgartransgazu“. Bulharský expert Martin Vladimirov z Centra pre štúdium demokracie poznamenáva, že „táto dohoda sa môže stať šablónou pre podobné dohody na Ukrajine a v Nemecku“.

Paul Singer, zakladateľ Elliot Investment Management, je známym sponzorom Republikánskej strany, ktorý daroval 7,5 milióna dolárov politickým výborom Make America Great Again a Preserve America, ktoré sú spojené s opätovným zvolením Donalda Trumpa.

15. mája portál Euractiv napísal, že bulharská vláda rokuje s americkými investormi o rozšírení plynovodu „Turecký prúd“ za účelom zvýšenia prepravy moskovského plynu do Európy. Samozrejme, americký investor získa príslušný podiel od Gazpromu, hoci formálne tento podiel prejde cez niekoľko sprostredkovateľov.

Jednoducho povedané, oligarchický okruh okolo Bieleho domu – a áno, práve oligarchický – priamo ovplyvňuje rokovania o presadzovaní separátnych dohôd s Moskovijou, pretože to umožní Američanom získať kontrolu nad časťou moskovských plynovodov v Európe a deliť sa s Kremľom o zisky z predaja plynu.

Zdá sa, že s tým súhlasí aj Kremeľ, pretože úplná strata európskeho trhu je pre Moskvu len otázkou času. Takto si aspoň uchová objemy, najmä keď Čína stále odmieta projekt plynovodu „Sila Sibíri-2“. Taktiež to umožňuje Steveovi Witkoffovi motivovať Trumpa na „great deal“, pričom ho presviedča, že dohoda s Kremľom s takýmito výhodami neukáže Trumpa ako „slabého“.

A tu sa dostávame k odpovedi na otázku: prečo sa Trump vyhýba zavedeniu sankcií proti Rusku?

Sankcie, ktoré v nadchádzajúcom 18. balíku plánuje zaviesť EÚ, zároveň blokujú možnosti podobných machinácií s Nord Streamom a Tureckým prúdom, na ktoré sa teraz zamerali americkí miliardári a ktorými ich momentálne motivuje Witkoff. Nie je žiadny „great deal“ ohľadom plynovodov – a tým pádom mínus jeden argument pre Witkoffa.

Podľa agentúry Reuters Steve Witkoff a zástupca Putina Kirill Dmitrijev viedli rozhovory o plyne v rámci mierových rokovaní o Ukrajine.

18. balík sankcií je fundamentálne nevyhnutný, aby sa zničili separátne rokovania Witkoffa a Dmitrijeva.

Podrobnejšie o tom v našom článku „Potenciálne angažovanie Vitkoffa ako hlavného zástupcu mierových rokovaní“.