Stala sa rakúska škola ekonomickým jazykom európskych pravicových radikálov?

Najvplyvnejší rakúski ekonómovia minulých storočí. Zľava doprava: Carl Menger, Eugen von Böhm-Bawerk, Ludwig von Mises, Friedrich Hayek. Zdroj

Všetky tieto strany spája to, že sú zástancom zatvorených hraníc, protekcionizmu a národného štátu. Zároveň však značnú časť svojej hospodárskej politiky zakladajú na rakúskej ekonomickej škole. Hlavní teoretici tejto školy pritom videli vo voľnom trhu nie len efektívny mechanizmus, ale predovšetkým predpoklad politickej slobody.

V článku sa analyzuje, ako sa myšlienka, v ktorej základe stojí individuálna sloboda, stala značkou ľudí, ktorí sa usilujú túto slobodu kardinálne obmedziť.

Čo presne si strany berú z rakúskej školy a prečo je to efektívne

Rakúska škola vo svojej podstate vystupuje proti veľkému štátnemu aparátu, štátnym výdavkom a subvenciám. Pokiaľ ide o centralizované plánovanie, jej nasledovníci zastávajú názor, že žiaden štátny aparát nedisponuje dostatočnými poznatkami na to, aby rozhodoval za ľudí, a práve to ho robí neefektívnym.

Odtiaľ pramení aj kritika centrálnych bánk, ktoré kontrolujú peňažnú zásobu a môžu ju kedykoľvek zvýšiť alebo znížiť, ako aj kritika nekrytých (fiat) peňazí, ktorých hodnota sa opiera len o našu dôveru a o to, že štát vynucuje platenie daní práve v nich. Táto kritika sa stáva hotovým základom pre naratív o globalistickom sprisahaní – stačí totiž predpokladať, že toto neviditeľné centrum niekto riadi a znehodnocuje úspory ľudí, a obraz nepriateľa sa vytvorí sám od seba.

V súčasnosti sú tieto metódy pomerne efektívne vzhľadom na to, že počas pandémie covidu a povinného očkovania nabrali na sile antivakcinačné a všeobecne konšpiračné myšlienky. Taktiež vďaka kritike regulácie, výdavkov a daní sú rakúske myšlienky atraktívne tak pre voličov s nízkym príjmom či z vidieckych oblastí, ako aj pre voličov s vysokým príjmom alebo z miest. V dôsledku veľkého počtu vojen a kríz vo svete rastie neistota, čo historicky radikalizuje voličov, ktorí si vyžadujú radikálne myšlienky. Kombinácia týchto faktorov robí z rakúskej školy ideálny základ pre populistických pravicových kandidátov.

V konečnom dôsledku vznikajú politické programy postavené na nedôvere voči štátu a na argumentoch rakúskej školy. Toto preberanie je však výberové. Strany si berú protištátnu časť „rakúskeho učenia“ a mlčky odmietajú jeho druhú polovicu – otvorené hranice a voľný pohyb osôb –, keďže samy sú zástancom zatvorených hraníc a odporcami migrácie. Práve tento rozpor medzi prebranou rétorikou a reálnou politikou si podrobnejšie rozoberieme ďalej na príkladoch Rakúska, Nemecka a Poľska.

Podiel kresiel, ktoré v európskych národných parlamentoch obsadili krajne pravicové strany, v roku 2023. Zdroj

 Rakúsko: FPÖ

To prvé, čo v rakúskom prípade udrie do očí, je zhoda názvov. Rakúska škola sa narodila vo Viedni a tá istá krajina dala vzniknúť strane, ktorá ochotne hovorí jazykom slobody a trhu. FPÖ odvodzuje svoju tradíciu z takzvaného nacionálno-liberálneho tábora, v ktorom kedysi skutočne existoval výrazný klasicko-liberálny prúd, takže historicky má strana určité právo odvolávať sa na liberálne dedičstvo. V nemecky hovoriacom priestore existuje aj širšie intelektuálne prostredie, ktoré popularizuje teoretikov Misesa a Hayeka – od inštitútov nesúcich ich meno až po pravicové libertariánske krúžky –, pričom toto prostredie sa ideovo prekrýva s časťou pravicového voličstva, o ktoré sa strana opiera.

Problém je v tom, že medzi touto rétorikou a reálnou politikou FPÖ leží priepasť. Súčasná strana pod vedením Herberta Kickla nestavia svoju atraktivitu na znižovaní štátneho aparátu, ale na tom, čo sa zvyčajne nazýva welfare chauvinism (šovinizmus blahobytu), teda na sľube zachovať a dokonca rozšíriť sociálne výdavky. Špecifikom tohto prístupu je však smerovanie výdavkov výhradne domúcemu obyvateľstvu a ich odopieranie migrantom. To je priamy opak toho, čo presadzovali teoretici školy Mises a Hayek. Rakúska škola nepozná kategórie „vlastný“ a „cudzí“ – zásah štátu je pre ňu škodlivý sám o sebe.

Rovnako sa nezhodujú ani pozície v otázke hraníc. Rakúska tradícia presadzuje voľný pohyb nie len tovaru a kapitálu, ale aj osôb. FPÖ však spravila zo zatvorených hraníc a zo boja proti migrácii ústredný bod svojho programu. Ukazuje sa teda, že postuláty rakúskej školy sú pre FPÖ potrebné len ako bleskozvod. Odpovedajú na otázku „kto za to môže“, ale nie na otázku „čo robiť“. Nedôvera voči štátu a centrálnej banke sa ľahko prekladá do jazyka hesiel a dobre zapadá do obrazu vzdialených úradníkov, ktorí hospodária s cudzími peniazmi. Avšak tá časť rakúskeho učenia, ktorá sa týka samotnej politiky – otvorené hranice, voľný obchod, odmietnutie sociálnych výdavkov –, by od strany vyžadovala, aby sa vzdala toho, z čoho voličsky žije. Výberovosť tu preto nie je náhodná: z teórie sa preberá presne toľko, koľko sa dá vziať bez poškodenia vlastnej voličskej základne.

Nemecko: AfD

Nemecký prípad je zaujímavý tým, že hoci hospodárska politika AfD zozačiatku pripomínala rakúsku školu, v skutočnosti išlo o celkom iné ekonomické myslenie. AfD sa skformovala v roku 2013 na pozadí kritiky eurozóny a spoločnej meny a jej zakladateľom bol profesor ekonómie Bernd Lucke. Impulzom bola grécka dlhová kríza a záchranné balíky, ktoré Berlín schvaľoval na záchranu eurozóny. Lucke a jeho spolupracovníci tvrdili, že zachraňovať cudzie dlhy na úkor nemeckého daňového poplatníka je nespravodlivé a samotná konštrukcia eura chybná.

Tu je dôležité nezamieňať dve rôzne tradície. Ekonomicky sa skorá AfD neopierala o „rakúšanov“, ale o ordoliberálizmus – nemeckú školu, ktorá vznikla vo Freiburgu ešte v medzivojnovom období. Ordoliberálizmus si takisto cená trh, avšak na rozdiel od rakúskej školy prisudzuje štátu dôležitú úlohu garanta pravidiel, v rámci ktorých trh funguje. Ide o takmer úplný opak rakúskej nedôvery voči štátu ako takému. Spoločným pre obe tradície zostáva fakticky len jedno pole – skeptický postoj k centrálnej banke ako inštitúcii a k emisii peňazí. Práve odtiaľ čerpá AfD svoj monetárny slovník, ako aj svoju kritickú rétoriku voči Európskej centrálnej banke.

Po roku 2015, keď sa v centre pozornosti ocitla migračná kríza, sa strana prudko zradikalizovala. Lucke a ďalší zakladatelia z ordoliberálneho krídla AfD opustili. Hospodárska politika ustúpila do úzadia a prenechala miesto nacionalistickej rétorike, pre ktorú je ekonomika už len druhoradá v porovnaní s otázkami identity, migrácie a suverenity. Tie prvky hospodárskeho programu, ktoré pretrvali, sa čoraz viac posúvali smerom k ochrane domáceho trhu a národných záujmov, teda k protekcionizmu, ktorý nie je vlastný ani ordoliberálizmu a tým skôr ani rakúskej škole.

V konečnom dôsledku je z praktického hľadiska AfD spojená s rakúskou školou ešte slabšie než rakúska FPÖ. Zostala z nej v podstate len ozvena monetárnej kritiky, výhodná pre rozhovory o neosobných bruselských úradníkoch a znehodnocovaní peňazí obyčajných ľudí. Všetko ostatné, čo tvorí jadro rakúskej teórie — hospodárstvo otvorené svetu a minimálna účasť štátu — odporuje politike, ktorú strana v súčasnosti hlása.

 Poľsko: Konfederácia

Poľský prípad vyčnieva z radu, keďže tu odvolávanie sa na rakúsku školu nie je krytím, ale úprimnou vierou, minimálne zo strany časti tohto hnutia. Zatiaľ čo FPÖ a AfD siahnú po rakúskom slovníku a hneď nato porušujú jeho ekonomickú podstatu, poľskí libertariáni skutočne chcú dosiahnuť ciele, ktoré si rakúska škola cení – nízke dane, dereguláciu a štát, ktorý sa drží čo najďalej od hospodárstva.

Aby sme pochopili tieto korene, je potrebné spomenúť postavu Janusza Korwin-Mikkeho, ktorý už od čias pádu komunizmu dôsledne kázal v Poľsku radikálny ekonomický liberalizmus a priamo sa odvolával na teoretikov rakúskej školy. Práve z jeho tradície vyrástla strana Nowa Nadzieja, ktorú dnes vedie Sławomir Mentzen, ekonóm a daňový poradca. Mentzen spravil zo znižovania daní a boja proti byrokracii svoju poznávaciu značku a získal obrovskú popularitu medzi mládežou, predovšetkým mladými mužmi, ktorí si spájajú vlastné ekonomické ťažkosti s nadmernými zásahmi štátu. Na rozdiel od rakúskeho a nemeckého prípadu tu možno teóriu overiť konkrétnymi krokmi. Mentzen neponúka len heslo o „menšom“ štáte, ale jasný plán: rovnú daň, zrušenie časti odvodov, zjednodušenie výkazníctva pre malé firmy. To je niečo, pod čo by sa Mises podpísal bez výhrad a čo bude stranu stáť hlasy medzi zamestnancami verejného sektora a dôchodcami. Ochota zaplatiť túto cenu však práve odlišuje úprimné presvedčenie od prebranej rétoriky.

Tu sa však skrýva aj hlavný rozpor, povahovo odlišný od toho v Rakúsku či Nemecku. Konfederácia spája libertariánsku ekonomiku s tvrdým sociálnym konzervativizmom, nacionalizmom a náboženskou agendou. Paradoxným spôsobom tá istá sila, ktorá požaduje maximálnu slobodu pre podnikateľov a minimum štátu v ekonomike, zároveň obhajuje kontrolu štátu nad súkromným životom človeka, úplný zákaz interrupcií, tradičný model rodiny a rázne obmedzenie migrácie, predovšetkým ukrajinskej. Vzniká tak neplnohodnotná konštrukcia, v ktorej trh má byť voľný, ale občan nie. Pre Konfederáciu nie je libertariánstvo univerzálnym princípom organizácie spoločnosti. Obmedzuje sa totiž prevažne na ekonomiku, zatiaľ čo v otázkach kultúry, migrácie či rodinnej politiky strana naopak presadzuje aktívnu úlohu štátu. V dôsledku toho sloboda prestáva byť pre stranu imperatívom a mení sa na výberový nástroj, ktorý sa aplikuje len tam, kde to vyhovuje politickému programu.

Jadro voličskej základne Konfederácie tvoria mladí muži z malých miest, podnikatelia a samostatne zárobkovo činné osoby, ktorí od štátu pociťujú predovšetkým tlak – daňový aj byrokratický – a zároveň nepatria k skupinám, ktorých sa dotýkajú obmedzenia v súkromnej sfére. Sloboda pre seba a kontrola pre druhých skladajú pre takého voliča celkom konzistentný obraz. V tomto zmysle poľský prípad zrkadlovo opakuje logiku FPÖ. Rakúska strana delí ľudí na vlastných a cudzích v prístupe k sociálnym výdavkom, poľská robí to isté v prístupe k slobodám. Fakticky obe berú univerzálny princíp a zužujú ho na skupinu, ktorá za ne hlasuje.

Je potrebné dodať, že samotná Konfederácia nie je homogénnym celkom. Jej libertariánske jadro stelesňuje Mentzenova Novorozvaha, vedľa nej stojí nacionalistické Národné hnutie (Ruch Narodowy) a ešte nedávno k tejto koalícii patril Grzegorz Braun, ktorý inklinuje skôr ku katolíckemu tradicionalizmu než k voľnému trhu a napokon sa odštiepil do samostatnej sily. Ak teda hovoríme o úprimnom „rakúskom učení“, ide predovšetkým o Mentzenovo krídlo, a nie o celé hnutie, v ktorom je ekonomický liberalizmus len jedným z viacerých hlasov.

Kde sa reálna politika rozchádza s teóriou

Ak zovšeobecníme tieto tri prípady, je zrejmé, že preberanie z rakúskej školy je všade výberové, avšak miera odchýlky sa líši. Najlepšie to možno ukázať na niekoľkých oblastiach, ktoré sú pre samotnú školu zásadné.

Začnime migráciou. Rakúska tradícia presadzuje voľný pohyb osôb. Všetky tri strany stoja na priamo opačných pozíciách. FPÖ spravila z boja proti migrácii os svojej agendy, AfD hovorí o zatvorených hraniciach a dokonca o remigrácii, zatiaľ čo Konfederácia požaduje rázne obmedzenie prílevu cudzincov, predovšetkým Ukrajincov. V tejto otázke je rozpor s postulátmi rakúskej školy úplný a pre všetky tri strany rovnaký.

Druhou oblasťou je voľný obchod. FPÖ a AfD sa prikláňajú k ekonomickému nacionalizmu a ochrane domáceho trhu. Poľská Konfederácia je tu k „rakúšanom“ bližšie – jej libertariánske krídlo voľný obchod skôr podporuje, hoci s nacionalistickými výhradami. Znamena to, že zhoda je len čiastočná a existuje výhradne v poľskom prípade.

Tretia oblasť, monetárna politika, sa ukazuje ako jediné pole úprimnej zhody všetkých troch strán. Každá z nich rada opakuje výhrady školyči voči centrálnym bankám a tlačeniu peňazí. Pre AfD bola kritika Európskej centrálnej banky zakladajúcim motívom, FPÖ stavia na znehodnocovaní peňazí obyčajných ľudí značnú časť svojej rétoriky a v programových textoch poľských libertariánov zaberá táto kritika ústredné miesto. Príčina tejto jednoznačnosti je jednoduchá: táto téma ideálne zapadá do rozprávania o vzdialených a neosobných úradníkoch, ktorí údajne riadia peniaze celého národa.

Štvrtá oblasť – úloha štátu v ekonomike – naše prípady opäť rozdeľuje. Tu vidno, že FPÖ a AfD sú za menšiu účasť štátu len slovne. FPÖ stavia svoju atraktivitu na sľube zachovať a rozšíriť sociálne výdavky, avšak smerovať ich výhradne domúcemu obyvateľstvu, čo je v priamom rozpore s „rakúskym“ odporom k prerozdeľovaniu. AfD síce deklaruje ordoliberálne dedičstvo, no v praxi driftuje k ekonomickému nacionalizmu. Až na časť Konfederácie v podobe Mentzenovho krídla, ktorá skutočne presadzuje minimálnu účasť štátu, nízke dane a dereguláciu, sa teda s „rakúšanmi“ úprimne zhoduje len málokto.

Zostáva piata oblasť, ktorá je pre rakúsku školu neoddeliteľná od tej predchádzajúcej: úloha štátu v súkromnom živote. Práve tu sa najostrejšie rozchádza poľský prípad. Tá istá Konfederácia, ktorej jedno krídlo obhajuje maximálnu ekonomickú slobodu, zároveň požaduje štátnu kontrolu nad súkromným životom, úplný zákaz interrupcií, presadzovanie tradičného modelu rodiny a náboženskú agendu. FPÖ a AfD sú tiež konzervatívne, no pre ne to nepredstavuje ústredný rozpor, keďže sa od rakúskej školy výrazne vzďaľujú aj v samotnej ekonomike.

Odtiaľ vyplýva čiastkový záver. Nech už si vezmeme ktorúkoľvek stranu, jej zhoda s rakúskou školou stojí fakticky na jedinom bode – na monetárnej kritike. Všetko ostatné si každá strana vyberá pod vlastnú, vo svojej podstate „nerakúsku“ agendu. FPÖ a AfD sa rozchádzajú so školou predovšetkým v ekonomike, keďže odmietajú voľný obchod a minimálny štát. Konfederácia má k „rakúšanom“ v ekonomike oveľa bližšie, no najostrejšie sa rozchádza tam, kde sa sloboda netýka peňazí, ale osobného života. Monetárna kritika je jedinou časťou rakúskeho učenia, ktorá nič nestojí. Požadovať voľný obchod znamená dostať sa do sporu s poľnohospodármi a priemyselníkmi chránenými clami. Požadovať zníženie štátneho aparátu znamená brať dávky vlastným voličom. Požadovať otvorené hranice znamená zničiť jadro vlastnej identity. Avšak kritika centrálnej banky sa nedotýka žiadnej záujmovej skupiny vnútri krajiny; jej terč leží vždy zvonka a je vždy neosobný – myslia sa tým Frankfurt, Brusel či svetové finančné elity. Je to jediný bod rakúskeho programu, ktorý možno hlásať každý deň bez rizika straty jediného hlasu.

Prečo práve rakúska škola, a nie iná

Doteraz sme videli, že pravicoví radikáli si z „rakúskej školy“ berú len jeden úzko zamierený prvok – monetárnu kritiku – a zvyšok odmietajú. Potom však vyvstáva legitímna otázka. Trhových, liberálnych ekonomických škôl je viacero, tak prečo sa vlajkovou loďou stala práve rakúska, a nie napríklad výrazne vplyvnejšia Chicagská škola? Odpoveď hovorí veľa ani nie tak o ekonómii, ako skôr o povahe samotného pravicového populizmu.

V prvom rade je potrebné vysvetliť, prečo je Chicagskú školu na tomto mieste vôbec náležité spomínať vedľa rakúskej. Obe školy, Rakúska aj Chicagská, patria do širokej neoliberálnej tradície. Rozdiel spočíva v tom, že Chicagská škola o sebe dala vedieť neskôr, no o to neporovnateľne úspešnejšie. Jej hlavná postava, Milton Friedman, sa stala intelektuálnym inšpirátorom hospodárskej politiky Ronalda Reagana v USA a Margaret Thatcherovej v Británii, a práve chicagský monetarizmus v značnej miere určoval tvár svetového neoliberálnemu prúdu od osemdesiatych rokov. Na tomto pozadí zostávali „rakúčania“ skôr marginálnym, takmer sektárskym prúdom.

A predsa si pravicoví radikáli nezvolili víťaza, ale marginalizovaný prúd. Prvá príčina spočíva v tom, že Chicagská škola je príliš technokratická a proglobalizačná. Hovorí jazykom modelov, štatistiky a efektívnosti, opiera sa o univerzitnú vedu a medzinárodné inštitúcie, teda stelesňuje presne tých expertov, proti ktorým populizmus povstáva. Oprieť sa o Chicagskú školu by znamenalo oprieť sa o establišment, čo ničí celú antisystémovú rétoriku. Druhá príčina spočíva v teórii peňazí. Rakúska škola ponúka najradikálnejšiu zo všetkých existujúcich kritik súčasného menového systému. Jej argument sa neobmedzuje na to, že centrálna banka sa môže pomýliť v úrokovej sadzbe alebo vytlačiť nadbytočné peniaze. Výhrada je hlbšia: samotná možnosť tvoriť peniaze rozhodnutím inštitúcie je pre „rakúšanov“ zdrojom systémovej škody. Menový systém netreba zdokonaľovať, ale odobrať ho štátu úplne a vrátiť sa k tvrdej mene, ktorej hodnota nezávisí od nikoho rozhodnutí. Práve táto nekompromisnosť robí rakúsku teóriu peňazí takou vhodnou na politickú mobilizáciu. Je to presne to, čo treba pre naratív o abstraktných úradníkoch. Chicagský monetarizmus je naopak na politickú mobilizáciu takmer nepoužiteľný.

Tretia príčina spočíva v jazyku. V základe rakúskej školy nestoja vzorce, ale kategórie: sloboda, poznanie, spontánny poriadok, moc a donútenie. Je to jazyk, ktorý je málo vhodný na vedecké výpočty, no ideálny pre rečnícky pult. Pravicovým radikálom poskytuje vzácnu kombináciu: intelektuálnu vážnosť uznávaných mysliteľov spolu s rebelantským, antiexpertným tónom, čo suchá chicagská vedeckosť nemôže ponúknuť.

Pre úplnosť obrazu je potrebné spomenúť aj nemecký ordoliberálizmus, z ktorého, ako sme videli, vyrástla AfD. Ten zostáva rovnako bokom ako celoeurópska vlajková loď, avšak z opačnej strany. Ordoliberálizmus prisudzuje štátu príliš veľkú a pozitívnu úlohu garanta pravidiel a čo je hlavné, je skrz-naskrz proeurópsky, keďže je historicky spätý so samotnou konštrukciou spoločného trhu a európskych inštitúcií. Pre silu, ktorá stavia svoju identitu na suบูรenite a na boji proti Bruselu, je to rovnako nevýhodný spojenca ako „technokratické Chicago“.

V konečnom dôsledku voľba „rakúšanov“ nie je náhodná. Odvolávanie sa na rakúsku školu je rýdzo politickou voľbou. Súčasne poskytuje intelektuálnu legitimitu kritike centrálnych bánk, umožňuje vymedziť sa voči politickému establišmentu a ponúka jazyk zrozumiteľný pre voličov, ktorí nedôverujú expertom. Ani globalistické Chicago, ani proeurópsky ordoliberálizmus takúto kombináciu neposkytovali, a práve preto sa vlajkovou loďou stali teórie rakúskej školy.

Je možný príchod týchto strán k moci a aké by mal následky?

FPÖ už bola súčasťou vládnej koalície v Rakúsku v rokoch 2000 – 2003 a 2017 – 2019, avšak len ako mladší partner. Žiadna z týchto koalícií nepriniesla radikálne zníženie štátneho aparátu, dereguláciu ani skresanie sociálnych dávok. Jediné, čo sa s príchodom FPÖ zmenilo, bolo prerozdeľovanie výdavkov podľa kategórií „vlastný – cudzí“, prísnejšia kontrola migrácie, ktorá zužuje trh práce, a konflikty s Bruselom vytvárajúce investičnú neistotu. Ak by sa však FPÖ v budúcnosti podarilo stanúť na čele koalície a toto obdobie by sa prekrývalo s príchodom radikálnych pravicových strán k moci v iných krajinách Európskej únie, mohlo by to znamenať vážny problém pre Brusel a ECB. Všeobecná political ideológia EÚ by sa totiž posunula od neoliberálno-centrickej k pravicovo-radikálnej, čo by zvýšilo tlak poslancov Európskeho parlamentu a lídrov členských štátov na Európsku komisiu.

K júlu 2026 je AfD podľa prieskumov najsilnejšou stranu v Nemecku a ak sa situácia nezmení, pravdepodobne získa najvyšší počet mandátov vo voľbách do Bundestagu v roku 2029. Na čelo nemeckého parlamentu sa však dostať nedokáže. Aj keby zvíťazila so ziskom 30 % hlasov, znamenalo by to len približne 210 kresiel, čo na absolútnu väčšinu nestačí, a koalíciu sa jej vytvoriť nepodarí pre bojkot zo strany ostatných strán (jeho porušenie by pre ne znamenalo politickú samovraždu v nasledujúcich voľbách). Keďže AfD zostane izolovaná od moci na spolkovej úrovni, jej rétoriku nie je možné preveriť v praxi, čo len posilňuje vieru voličov v stranu a jej program. Jej súčasný program pritom požaduje vystúpenie Nemecka z EÚ, odchod z eurozóny, odstúpenie od Parížskej klimatickej dohody a zrušenie sankcií voči Rusku. Jej migračná politika navyše definuje Nemcov na základe krvi a pôvodu, nie na základe štátneho občianstva, čo je v rozpore s prvým článkom Základného zákona (Ústavy SRN). Ide o najprísnejšie chránenú normu nemeckej ústavy, ktorú nemožno zmeniť ani ústavnou väčšinou, čo znemožňuje splnenie jedného z ich najdôležitejších predvolebných sľubov.

Konfederácia má na rozdiel od FPÖ a AfD najreálnejšiu cestu k moci, a to napriek najnižšiemu volebnému výsledku. Prieskumy stabilne ukazujú, že žiadny poľský blok nezíska samostatnú väčšinu 231 mandátov a jedinou realistickou vládnu konfiguráciou po voľbách v roku 2027 je koalícia strán PiS a Konfederácie, ktorých súhrnná podpora presahuje 40 %. Úlohu arbitra strana odohrala už v prezidentských voľbách v roku 2025, keď v druhom kole približne 87 % Mentzenových voličov hlasovalo za Nawrockého a fakticky tak rozhodlo o výsledku. Práve táto cesta k moci však predstavuje pascu pre jej ekonomický program. PiS je stranu s najväčším sociálnym prerozdeľovaním v moderných dejinách Poľska (stojí za programom „500+“ či trinástymi dôchodkami), takže spoločná vláda bude pre libertariánov znamenať voľbu: buď ústup od rovnej dane a deregulácie, alebo rozpad koalície. Lídri Konfederácie v súčasnosti verejne ubezpečujú, že k dohode s PiS nedôjde, a Mentzen podmieňuje čo i len rozhovory o spolupráci odchodom Kaczyńského a Morawieckého z politiky. Štruktúra voľby je však už daná – vstúpiť do vlády možno len za cenu obetovania programu. Erózia tohto programu sa navyše začala ešte pred akýmikoľvek koalíciami. Mentzen a Bosak stavajú svoju kampaň proti pomoci ukrajinským odchodu na argumente, že štát by nemal klásť cudzích občanov nad vlastných. Dôsledný nasledovník Misesa by namietal, že štát nemá klásť nad nikoho, pretože nemá prerozdeľovať vôbec. Akonáhle argument začína deliť ľudí na vlastných a cudzích v prístupe k štátnym zdrojom, prestáva byť „rakúskym“ a stáva sa presne tým welfare chauvinismom, ktorý sme videli u FPÖ, len v skoršom štádiu. Poľský prípad – hoci bol najúprimnejší zo všetkých troch – tak už dnes ukazuje smer driftu, ktorý ten rakúsky a nemecký prešli až do konca.

Socha „Euro“ neďaleko bývalého sídla ECB vo Frankfurte nad Mohanom. Zdroj

Závery

Po analýze troch prípadov sa môžeme vrátiť k otázke, ktorou sme začínali: ako sa stalo, že autori, ktorí nenávideli nacionalizmus a obhajovali otvorené hranice, sa stali intelektuálnou značkou strán zatvorených hraníc a národného štátu. Odpoveď spočíva v tom, že tieto strany si od „rakúšanov“ nevzali teóriu, ale slovník. Teoretici Mises a Hayek sú pre ne potrební nie ako ukazovateľ politického smeru, ale ako zdroj legitimity – ako spôsob, ako prepožičať antiestablišmentovej a antibyrokratickej rétorike zdanie váženej intelektuálnej tradície.

Videli sme, že reálne intelektuálne preberanie sa zakaždým zužuje na jediný bod: na kritiku centrálnych bánk a papierových peňazí. Všetko ostatné, čo tvorí jadro rakúskeho učenia – voľný pohyb osôb, otvorené trhy, dôsledná nedôvera voči štátu bez ohľadu na to, komu pomáha –, sa buď mlčky odmieta, alebo priamo porušuje. FPÖ hlása sociálne výdavky pre vlastných, AfD driftuje k ekonomickému nacionalizmu a Konfederácia požaduje štátnu kontrolu nad súkromným životom. V každom prípade zostáva z „rakúšanov“ len samotný názov a niekoľko výhodných hesiel, zatiaľ čo obsah je nahradený agendou, ktorá je ich duchu cudzia.

Hayek a Mises sa tak v tomto podaní premenili na symbol odtrhnutý od toho, čo v skutočnosti obhajovali. Jej mená fungujú ako pečať kvality a intelektuálnej vážnosti na programe, s ktorým by sami autori nesúhlasili takmer v žiadnom bode. Nejde o dialóg s tradíciou ani o jej rozvíjanie, ale o výberové citovanie, pri ktorom sa zo zložitého a vnútorne prepojeného systému berie len to, čo sa dá použiť proti spoločnému nepriateľovi.

Širšia otázka, ktorá z toho vyplýva, sa týka už nie ekonómie, ale samotného pravicového populizmu. Skutočnosť, že tieto strany vôbec potrebovali fasádu klasickej liberálnej teórie, ukazuje skôr ich slabosť než silu. Nestačí im totiž len apelovať na emócie, strach z migrácie či nedôveru k elitám – potrebujú intelektuálne krytie, ktoré by ich heslám dodalo zdanie premyslenej doktríny. Rakúska škola sa stala vhodným dodávateľom takého krytia, pretože poskytla vzácnu kombináciu vážnosti a rebélie. Avšak samotná potreba predávať jednu prax pod hlavičkou opačnej teórie hovorí mnohé o povahe tohto politického javu. Ide o hnutie, ktoré zatiaľ nemá vlastné ucelené ekonomické myslenie, a preto je nútené požičiavať si cudzie, pričom odvrhuje všetko, čo je v ňom preň nevýhodné.